Aktuálna generácia herných zariadení je často označovaná za generáciu remasterov. Vo väčšine titulov ide o výnimočné hry, ktoré sú nejakým spôsobom revolučné. Určite však boli v dobe vydania populárne. Uznávame, že aj staršie tituly dokážu osloviť dnešných hráčov.

Oficiálne: Prvá séria bola len predkrm. Najlepší seriál 2024 bude pokračovať

Vypočuli nás. Známe české štúdio odhalilo trailer na ďalší herný hit

Vytrasú z teba každé euro. Slovákom začali mazať hry a prídu ešte horšie zmeny (prehľad)

Na druhej strane je však nevyhnutné, aby autori venovali reštaurovaniu titulu dostatok úsilia a pozornosti. Neraz sa totiž stane, že namiesto nostalgického herného zážitku sa hráči dočkajú kúsku s nulovou pridanou hodnotou, navyše v hroznom technickom stave. Ako je to teda s Kingdoms of Amalur Re-Reckogning? Stojí menej známa, no vysoko hodnotená RPG za vyskúšanie?

Je to už 12 rokov, čo sme vo svete Amalur strávili hromadu času. Teraz, keď sa nám táto príležitosť naskytla znova, neváhali sme ani chvíľu a naplno sme do tohto nádherného sveta ponorili opäť. Tentokrát sme ale objavili chybičky krásy, ktoré v minulosti neboli tak výrazné, ako sa zdajú dnes.

Remaster Kingdoms of Amalur Re-Reckogning je vizuálne nalešteným a obsahom nabitým titulom. Autori k pôvodnej verzii pribalili všetky DLC balíčky a naservírovali nám tak veľmi slušnú porciu obsahu, za čo ich naozaj chválime.

Kingdoms of Amalur Re-Reckogning je fantasy hra na hrdinu s veľkým dôrazom na prepracovanú akčnú stránku hry. Tím, ktorý za hrou stojí, sľubuje naozaj veľké veci. Nad celým vývojom totiž držal režisérsku taktovku Ken Rolstone, ktorý bol vedúcim dizajnu The Elder Scrolls 3: Morrowind a The Elder Scrolls 4: Oblivion.

Pôvodná hra bola kritikmi prijatá pozitívne, hráčov však nepresvedčila

Keď k tomu ešte pripočítame scenáristu a tvorcu herného sveta, ktorým nie je nik iný než R. A. Salvatore, jeden z najlepších autorov fantasy literatúry všetkých čias, očakávania sú naozaj vysoké. Nie vždy sú však známe mená garanciou kvality.

Na počiatku bola smrť…

Príbeh začína neobvykle smrťou hlavného hrdinu. Teda, ako hrdina si určite nepripadáš, keď vidíš, ako tvoju postavu vezú na vozíku v spoločnosti ďalších tiel v rôznom štádiu rozkladu. Síce si padol v boji, našťastie si sa akoby náhodou ocitol v Studni duší, ktorá ťa priviedla späť do sveta živých.

Vedľajším účinkom tvojho znovuzrodenia je, že si absolútne na nič nespomínaš. Nič netušiac tak berieš do ruky hrdzavý meč, ktorý sa povaľuje na zemi a vyberieš sa rovno za nosom, von z podzemia, odkiaľ si sa už nemal vrátiť.

Prečo si bol oživený práve ty? Kto vlastne napadol Studňu duší? Proti komu si bojoval a zlyhal? Toto všetko sú otázky, na ktoré budeš hľadať odpovede po rozsiahlom svete. Budeš plniť hromady úloh, bojovať s nepriateľmi a skúmať prekrásny svet.

Aj napriek tomu, že za príbehom stojí slávny autor, dejová línia nie je tým hlavným dôvodom, prečo sa do kráľovstva Amalur vybrať. História sveta je síce prepracovaná do úžasnej hĺbky a každá postava tu má svoje miesto, pri rozprávaní deja sa ale nevieme zbaviť pocitu, že to mohlo byť podstatne lepšie.

Príbeh je až príliš jednoduchý jednoduchý, počas celého hrania sme nezažili ani jeden skutočne silný moment alebo dejový zvrat, ktorý by nás zanechal v úžase. Je to obrovská škoda, pretože slabá dejová linka je v ostrom kontraste s prepracovanosťou herného sveta, do ktorého je príbeh zasadený.

Herný svet je popísaný do najmenších detailov

Sľubný štart je pomerne skoro zadupaný aj radou generických úloh, ktoré ti zadávajú postavy prostredníctvom nie úplne podarených dialógov. Tie začneš po čase úplne ignorovať a budeš sa presúvať od jedného výkričníka k ďalšiemu, len aby si pozbieral zadania úloh, ktoré budeš plniť.

Smrtiaci balet

Úlohy sú síce generické a pozostávajú z klasického zadania typu choď, vyčisti a prines, no pri ich plnení sa budeš baviť. Dostávame sa totiž k najväčšiemu pozitívu celej hry a tým je systém súbojov, ktorý funguje na jednotku s hviezdičkou.

Súboje sú dynamické a jednotlivé útoky a obrana si vyžadujú správne načasovanie. Nie sú prehnane náročné, takže k frustrácii ako pri sérii Dark Souls nedôjde, no hra ti zadarmo nič nedaruje. K dispozícii máš obrovský arzenál rôznych typov zbraní na blízko, na diaľku a na svoje si prídu aj milovníci kúzlenia.

Zbrane sú rozdelené do kategórií, pričom každá za nich má svoje výhody, aj nevýhody. Obojručným mečom môžeš spôsobiť väčšie zranenie, no je dosť pomalý. Dvojica dýk je pri práci zasa extrémne rýchla, no body zdravia nepriateľom ubúdajú podstatne pomalšie.

Hra exceluje v spracovaní súbojov, ktoré sú veľmi návykové

Každý typ zbrane má v hre svoje využitie kvôli veľmi širokému spektru nepriateľov. Za ich dizajnom stojí už spomínaný Ken Rolstone a príšery vyzerajú úžasne. Pôsobia exoticky, nebezpečne a hlavne tie veľké už pri prvom pohľade budia patričný rešpekt.

Počas súbojov sa ti nabíja špeciálny ukazovateľ, ktorý keď sa naplní, umožní ti spustiť spomalenie času. Počas neho získavaš veľký nárast k poškodeniu, ktoré spôsobíš protivníkom a zároveň ťa likvidácia súperov odmení aj bonusovými skúsenosti.

Čas od času sa objaví možnosť výborne vyzerajúceho finálneho úderu, ktorým protivníka veľmi efektne dorazíš. Súboje sa svojou choreografiou a precíznosťou podobajú skôr na hry typu God Of War alebo Devil May Cry než na klasických zástupcov žánru RPG, o to viac nás ich zaradenie v podobnej hre potešilo.

Otvorený, no prázdny svet

Herný svet je jedným slovom obrovský, no v tomto prípade to je možno aj na škodu. Masívna herná plocha je pravdepodobne dôsledkom toho, že titul bol v počiatočnej fáze vývoja plánovaný ako MMORPG v otvorenom svete.

Rozľahlosť sveta je zrovnateľná s velikánmi žánru ako napríklad The Elder Scrolls V: Skyrim, no sú tu presne vytýčené hranice. Skúmanie sveta sa tak obmedzuje na ohraničené koridory, dokonca aj zoskočiť z vyššie položeného miesta môžeš len na mieste, kde ti to autori dovolia.

Okrem plnenia generických úloh tu veľmi nie je čo robiť. Iste, môžeš si vytvárať svoje vlastné zbrane, ale pri obrovskom počte, ktorý vypadne z nepriateľov, to stráca zmysel. Rovnako je to aj s brneniami, ktoré sú vizuálne veľmi krásne spracované, no padajú ako huby po daždi.

Vytváranie vlastného vybavenia nemá zmysel, vystačíš si s tým, čo nájdeš

Všetky veci máš uložené v inventári, ktorý je žiaľ veľmi neprehľadný. Jeho využívanie je po pár hodinách veľmi otravné. Je totiž rozdelený do jednotlivých sekcií, ktoré sú delené do ďalších kategórií a kým sa cez to všetko preklikáš, zaberie to veľmi veľa času.

Ako pri každom správnom RPG, aj tu si na začiatku vytvoríš svojho hrdinu, no možnosti sú veľmi obmedzené a okrem pár typov tvárí, účesov a tetovaní, je to dosť bieda. Ani stránka možného smerovania postavy neprekypuje možnosťami. Môžeš si vybrať z troch skupín a teda,, či pôjdeš cestou bojovníka, zlodeja alebo mága.

Pri postupe na novú úroveň sa ti automaticky zvýši počet životov a magickej energie, ktorou je limitované používanie kúzel. Zároveň dostaneš možnosť rozdelenia bodov do zručností, medzi ktoré patrí umenie vytvárania zbraní, otváranie zámkov alebo schopnosť presviedčania pri dialógoch.

Poslednou možnosťou úpravy tvojej postavy je pridelenie bodov do schopností jednotlivých povolaní. Pomocou nich sa tak môžeš stať majstrom v ovládaní niektorých druhov zbraní, prípadne sa naučiť nové kúzla. Tieto schopnosti môžeš kombinovať a vytvoriť si tak napríklad bojového mága.

Temná rozprávka

Už na prvý pohľad pôsobí grafické spracovanie hry príjemným rozprávkovým dojmom. Aj keď to tak nevyzerá, autori v tomto smere urobili riadny kus práce, ktorý si ale uvedomíš, až keď si porovnáš grafiku s originálom. Hru sme testovali na PlayStation 4 Pro a počas celého hrania sme nezaznamenali žiadne problémy technického rázu.

Hra beží v 4K rozlíšení v 60 fps. Pri súbojoch, kde je na obrazovke veľa postáv naraz, sa hra občas spomalí, no nie je to nič, čo by výrazne ovplyvnilo výsledný dojem.

Hranie je spočiatku zábavné, no čoskoro sa dostaví stereotyp

Jedným z dôvodov, prečo vizuál pôsobí aj po rokoch tak dobre, je zvolený štýl. Kingdoms of Amalur nám veľmi pripomínal hru Fable, najmä takmer komiksovým spracovaním deformovaných postáv. Počas prvých hodín sa budeš často pozastavovať nad krásou prostredia, no po istom čase sa to zunuje, keďže prostredie neprináša nič nové.

Čo nám však pri hraní vyslovene vadilo bola dĺžka nahrávania jednotlivých lokalít. Mapy sú síce obrovské, no nahrávacie obrazovky sa vyskytujú veľmi často. Pri každom vstupe do budovy sa preto priprav na takmer minútu trvajúce nahrávanie.

Vstúpiš dvakrát do tej istej rieky?

Hodnotiť hru, akou je Kingdoms of Amalur Re-Recogning nie je jednoduchá záležitosť. Hráčom, ktorí mali možnosť otestovať kvality pôvodného titulu nič nové neprinesie. Samozrejme, je tu vylepšený vizuál, no z nášho pohľadu je to nevyhnutnosť.

Nových hráčov by tento remaster mohol odradiť hrateľnosťou, ktorá je už mierne zastaralá. Teda okrem súbojového systému. Ten je naozaj dotiahnutý takmer k dokonalosti a práve on by mohol byť tým pomyselným lákadlom.

Škoda, že autori nevenovali viac času dopilovaniu herných mechaník a slabého rozvoja postav. To, čo platilo pred 12 rokmi je už dnes len ťažko staviteľné. Herné mechaniky hier s otvoreným svetom sa posunuli na úplne inú úroveň a dnes máme možnosť hrať tituly ako Zaklínač 3 alebo Kingdom Come Deliverance.

Kingdoms of Amalur Re-Recogning však úroveň týchto velikánov herného neba nedosahuje. Je to dobrá hra, ale na to, aby sa zaradila medzi výnimočné, by musela prejsť ešte dlhú cestu.