Yves-André Rocard bol francúzsky fyzik, ktorý pomohol Francúzsku vyvinúť atómovú i vodíkovú bombu. V pondelok 22. mája uplynie od jeho narodenia 120 rokov.

Yves-André Rocard sa narodil 22. mája 1903 vo francúzskom meste Vannes. Ako u päťročného sa uňho naplno prejavil fyzický hendikep – hluchota bez šance na uzdravenie, keďže mal prepichnuté ušné bubienky. Ako však vedec uviedol vo svojom životopise, práve tento hendikep z neho urobil osobnosť, ktorou sa stal. V škole bol nútený spoliehať sa viac na seba a na poznatky, ktoré získaval z kníh.

Ďalšou nešťastnou okolnosťou bola smrť jeho otca, ktorý bojoval ako letec v 1. svetovej vojne. Tesne pred jej koncom 12. septembra 1918 zostrelili lietadlo, v ktorom sa nachádzal – Yves-André mal vtedy 15 rokov.

Keď Rocard absolvoval stredoškolské štúdium na parížskom lýceu, zapísal sa na prestížnu školu École Normale Supérieure (ENS). V roku 1927 získal doktorát z matematiky, o rok neskôr z fyzikálnych vied. Rozhodol sa pôsobiť paralelne v priemysle a na akademickej pôde. Zamestnal sa vo firme Radiotechnique, kde sa podieľal napríklad na vývoji rádiového majáku.

V roku 1938 ho vymenovali za prednášateľa fyziky na Prírodovedeckej fakulte na vysokej škole v Clermont-Ferrand. Keď sa 1. októbra 1939 vrátil do Paríža, stal sa lektorom experimentálnej mechaniky tekutín na Univerzite v Paríži.

Počas druhej svetovej vojny bol Rocard členom francúzskej skupiny odporu. Za prísnych bezpečnostných opatrení ho v malom lietadle previezli z Francúzska do Anglicka. Tam nielenže poskytol kľúčové informácie britskej spravodajskej službe, ale stretol sa aj s Charlesom de Gaullom, ktorý ho vymenoval za riaditeľa pre výskum síl Námorníctva Slobodného Francúzska. V skutočnosti Rocardovi toto poslanie umožnilo aj rozvoj jeho vlastných vedeckých myšlienok.

Po vojne sa stal 1. novembra 1945 vedúcim fyzikom a riaditeľom fyzikálneho laboratória na École Normale Supérieure. Vo funkcii riaditeľa pokračoval až do roku 1972. Zároveň ho v roku 1947 vymenovali za vedeckého poradcu pre vojenské programy francúzskej vlády. Pričinil sa o vývoj rádioastronómie, aj o vybudovanie rádioastronomického observatória v Nançay v regióne Cher, 200 km južne od Paríža.

Rocard významne prispel k vývoju francúzskej atómovej bomby. V roku 1951 bol vymenovaný za hlavného vedca vo francúzskom programe jadrových zbraní – jeho predchodcom bol Frédéric Joliot-Curie, zať známej fyzičky Marie Curie-Sklodowskej. Francúzsko uskutočnilo svoj prvý skúšobný jadrový výbuch 13. februára 1960 v alžírskej Sahare, čím sa po Spojených štátoch, Sovietskom zväze a Británii stalo štvrtou jadrovou mocnosťou. Silu vodíkovej bomby odskúšali Francúzi 24. augusta 1968 v Tichomorí.

Rocard je považovaný za otca francúzskej atómovej i vodíkovej bomby. Okrem iného tiež skúmal účinky jadrových výbuchov pomocou seizmometrov v opustených zámkoch, ktoré sa univerzite podarilo kúpiť – a to vzhľadom na fakt, že bola oslobodená od dane, zatiaľ čo pre jednotlivcov by takéto objekty boli cenovo nedostupné.

Na sklonku vedeckej dráhy sa venoval aj biomagnetizmu a dokonca prútikárstvu, čo vyvolalo kritické postoje u jeho niektorých kolegov. Rocard mal však pre svoj záujem vedecké zdôvodnenie. Ku koncu života trpel problémami s obličkami. Zomrel vo svojom dome v Paríži 16. marca 1992 a je pochovaný v rodinnom hrobe na Montparnasse v Paríži.

Yves-André Rocard sa v roku 1929 oženil s o rok mladšou učiteľkou Renée Favre. Rozviedli sa v roku 1963. Ich syn Michel Rocard sa narodil 23. augusta 1930. Stal sa známym politikom Socialistickej strany a v rokoch 1988 až 1991 zastával post francúzskeho premiéra.