V novodobej slovenskej filmografii nenájdeme väčší fenomén, než aký predstavujú snímky MIKI a ČERNÁK režiséra Jakuba Kronera. Dvojica filmov o príbehu najznámejšieho slovenského bossa 90. rokov si svojou drsnou atmosférou, nekompromisným príbehom a hviezdnym hereckým obsadením podmanila státisíce divákov a tržbami sa zaradila medzi najúspešnejšie slovenské tituly všetkých čias.

Výrazný podiel na celkovom úspechu mafiánskych drám má aj jeden z najznámejších slovenských skladateľov filmovej hudby David Kollar, ktorého hudobný sprievod dokonale podčiarkol mrazivú atmosféru oboch príbehov. Dnes má za sebou viac než dvadsať filmových spoluprác, pravidelne spolupracuje s hudobníkmi z celého sveta a vedie aj vlastný podcast, v ktorom sa venuje témam tvorby, inšpirácie a zákulisia hudobného života.

Talentovaný skladateľ z Prešova v rozhovore pre FonTech.sk približuje, akým výzvam čelil pri tvorbe hudby k filmom MIKI a ČERNÁK, ale aj to, že práca na dvojici filmov mu priniesla viaceré nepríjemnosti. Otvorene tiež hovorí aj o svojej ceste z malého Slovenska do USA, kde spolupracoval s viacerými svetovo uznávanými hudobníkmi vrátane osobného nahrávania v štúdiu legendárneho skladateľa Thomasa Newmana, autora hudby k oscarovým filmom ako Vykúpenie z väznice Shawshank či Americká krása.

V rozhovore s Davidom Kollarom sa dozvieš:

• Čo si myslí o názore niektorých ľudí, že by filmári nemali dávať priestor odsúdeným zločincom a glorifikovať násilie
• V čom je hudba k MIKI a ČERNÁK z pohľadu skladateľa výnimočná
• Ako negatívne práca na filmoch o Mikulášovi Černákovi ovplyvnila jeho súkromie
• Ako spomína na prácu na prvom slovenskom sci-fi filme Immortalitas, ktoré dopadlo katastrofálne
• Ako spomína na stretnutie so slávnym Thomasom Newmanom
• Ako podľa neho mení svet hudby umelá inteligencia
• Prečo neplánuje zostať na Slovensku a chce sa vrátiť do USA

Máš za sebou hudbu k viac než dvadsiatim celovečerným filmom, no širšia verejnosť ťa začala výraznejšie vnímať až po úspechu filmov MIKI a ČERNÁK. Ako vznikla spolupráca medzi tebou a režisérom Jakubom Kronerom?

Spolupráca s režisérom Jakubom Kronerom vznikla vďaka zvukárovi Lukášovi Kasprzykovi, s ktorým som pracoval na viacerých filmových projektoch. Poslal Jakubovi niekoľko mojich albumov, z ktorých sa niektoré skladby objavili v reláciách Lokal TV, Prvá svetová vlna a Druhá svetová vlna. Krátko nato som vystúpil v bratislavskom kine Lumière s francúzskym trumpetistom Erikom Truffazom. Hrali sme naživo k nemému filmu Jánošík z roku 1921.

Hudbu som skomponoval v štýle, ktorý by som nazval „blade runnerovský“ – vrstvený, temný, s elektronickými plochami a napätou atmosférou. Práve tento koncert videl krátko predtým na YouTube aj Thomas Newman. Jakub sedel vtedy v publiku.

Neskôr prišiel aj na môj koncert k filmu Punk je hned! a na druhý deň sme sa stretli na káve. Spýtal sa ma, či by som sa pustil do projektov Miki a Černák. Tá temná téma mi bola blízka – hudobne aj osobnostne. Nemusel som dlho váhať. Prijal som to ako prirodzenú výzvu.

Súkromný archív: Arnold Horvath

Bola to pre teba zatiaľ najväčšia kariérna výzva?

Áno, bez pochýb. Nielen kvôli rozpočtu alebo veľkosti produkcie, ale najmä kvôli váhe témy a jej spoločenskému presahu. Som fanúšikom seriálov ako Narcos, a keďže aj na Slovensku máme vlastnú kriminálnu minulosť, prijal som túto úlohu s veľkým rešpektom a zodpovednosťou. Práca na hudbe k filmom MIKI a ČERNÁK ma zaviedla do temných miest v spoločnosti, ale aj v sebe samom. Bola to intenzívna a hlboko osobná skúsenosť.

Vedome som vnímal, že hudba v tomto prípade nemôže byť len kulisou. Musela niesť emóciu a odrážať realitu. Príbeh, ktorý pre mnohých ľudí stále bolí. Na Slovensku sa takáto príležitosť objaví len zriedka a preto som ju nemohol odmietnuť. Celkovo som týmto projektom žil približne rok a pol. Premýšľal som, skúšal, komponoval, upravoval, hľadal zvuky a napätie medzi tónmi.

Mnohé pozitívne reakcie na filmy sa týkali práve hudby, ktorá podľa niektorých ohlasov výrazne prehĺbila mrazivú atmosféru oboch snímok. Bol to príbeh, ktorý ti svojou tematikou a náladou najviac sadol?

Áno, tento typ príbehu mi sadol úplne prirodzene. Mám blízko k temnejšej hudbe, k zvukom, ktoré nie sú pohodlné, nie sú uhladené, ale nesú napätie, určitú nekomfortnosť a nevyspytateľnosť. V hudbe hľadám originalitu, zvuky, v ktorých je doslova cítiť autora, niečo osobné, niečo, čo nejde napodobniť. Snažil som sa vytvoriť hudobnú vrstvu, ktorá by niesla vnútorný svet hlavných postáv.

Hľadal som špecifický, niekedy až surový hluk, ktorý by ladil s temnou stránkou postáv a zdôraznil ich psychologickú hĺbku. Hudbu v tých filmoch je naozaj cítiť. Zároveň mal celý projekt aj silnú emocionálnu rovinu. Postava matky vo filme podľa mňa zasiahla mnohé slovenské ženy. Matky, ktoré napriek tomu, že ich synovia skončili za mrežami, ich stále milujú.  Aj preto som chcel, aby hudba nebola len doplnkom, ale aj rozprávačom príbehu.

Naznačil si, že si pri filme si tiež vo veľkom experimentoval. V čom? 

Najčastejšie som experimentoval s gitarovými efektami, no nezostal som len pri gitare. Začal som ich aplikovať na všetko, čo mi prišlo pod ruky, basu, ukulele, bicie či syntetizátory. Často som sa tiež hral so šumom, ruchom, rôznymi rytmami a narušenou dynamikou, niekedy až do najmenších detailov. Všetky nástroje som si nahral sám. Hudba pre mňa nebola len doplnkom, ale plnohodnotnou postavou filmu.

Okrem gitár a činelov som tiež využíval rôzne rytmické zvuky, buchoty či škrípanie. Jednoducho všetko, čo mohlo prispieť k vytvoreniu správnej atmosféry. V úvode prvého filmu MIKI hrá na bicie môj dlhoročný hudobný brat Gergő Borlai.

Pri ČERNÁKOVI som nahrával bicie v Texase, kde som si položil na zem laptop, pustil scény z filmu a cez jeden mikrofón nahral bicie priamo do obrazu. V tom čase som tam dokončoval svoj medzinárodný projekt KOMARA, s ktorým budeme hrať v júni turné po Slovensku a Česku. Keď sme mali voľno, využil som ho na prácu na hudbe k filmu ČERNÁK.

Černák v kinách trhal rekordy. Prečo je podľa teba príbeh Mikuláša Černáka pre divákov taký atraktívny?

Pretože sa nás týka. Nie je to príbeh z Hollywoodu, ale z našich ulíc, z miest a dedín, ktoré poznáme. Mnohí si tie časy ešte živo pamätajú. Vydieranie, bitky, strach, keď sa diali zlé veci a okolie mlčalo. Tento pocit bezmocnosti a chaosu v spoločnosti v nás zostal. Černák, nech bol akýkoľvek, mal v sebe niečo, čo ľudia vnímali. Charizmu. Autoritu.

V krajine, kde veľa ľudí stále neverí systému, to zanecháva silný dojem. Myslím si, že v sebe máme hlboko zakorenenú neochotu byť poslušní a riadiť sa predpísaným systémom. Po revolúcii nastala anarchia, štát bol slabý a ľudia sa museli nejako zorientovať. Bolo to obdobie, keď si mnohí uvedomili, že pravda a spravodlivosť nemajú automaticky svoje miesto.

Vidíš v príbehu Černáka aj paralely s dneškom?

Určite. Príbeh Černáka nám túto realitu pripomína a konfrontuje nás s ňou. Aj dnes vidíme podobné absurdity. Korupciu v priamom prenose, uniknuté záznamy zo štátnych kancelárií a chát, ktoré si môže každý pozrieť na YouTube. A spoločnosť sa často iba prizerá. Reaguje krátko a potom pokračuje ďalej. Aj preto si mnohí v príbehu Černáka nachádzajú paralely so súčasnosťou.

Nie je to len príbeh jedného gangstra. Je to obraz krajiny, ktorá dlho nevedela a možno stále nevie, ako sa má postaviť zlu. A napokon ľudí vždy fascinovali temné postavy. Stačí sa pozrieť na seriál Breaking Bad. Celý čas držíme hlavnému hrdinovi Walterovi palce, aj keď vieme, že by sme nemali, no život je veľmi komplikovaný.

Obidva filmy vyvolali na Slovensku veľké vášne a tvorcovia čelili aj vlne nenávisti zo strany časti verejnosti. Pocítil si to nejako aj ty?

Áno, a veľmi osobne. Prišiel som o niekoľko priateľov. Dostával som správy ako: „Týmto filmom si sa politicky zničil, už nikdy nedostaneš od štátu ani cent,“ alebo „Hanbím sa za teba, myslel som si, že si inteligentnejší človek.“ Potom prišli aj náhodné stretnutia na ulici s otázkami typu: „Komu toto bolo treba?“ sprevádzané pohľadom, ktorý hovoril za všetko.

Jedného z týchto ľudí som sa raz spýtal, či je veriaci. Odpovedal, že áno. Povedal som mu, že Biblia je jedna z najkrvavejších kníh na svete. Každá omša je o boji so zlom, o pokušení, o páde, o vine, obetovaní, hriechu a odpustení. Napriek tomu, keď u nás niekto natočí film o zle, ľudia sa pohoršujú. Zrazu je to problém. Čo teda? Prestaneme hovoriť o diablovi, budeme sa tváriť, že neexistuje, a zlo jednoducho zmizne?

Joseph Marčinský/PubRes/Film Miki

Nie je to aj o tom, že časť národa sa už nechce zaoberať myšlienkami na tragickú minulosť?

Podľa slovenského zmýšľania by sa na takýchto ľudí malo zabudnúť. Takýto film by vôbec nemal vzniknúť. Ale to je chyba. Nerobíme dobre, keď sa takto staviame chrbtom k realite. Tvárime sa, že temné príbehy nemajú miesto, že zlo je tabu. Tým však len potláčame diskusiu, ktorá je nevyhnutná.

U nás je stále cítiť pozostatky kolektívneho uvažovania z minulého režimu, čo si o nás druhí pomyslia a ako budeme vyzerať navonok. Stále v sebe máme potrebu zapadnúť, nerušiť, nevybočovať. A keď niekto otvorí tému, ktorá páli, mnohí vybuchnú. Filmy MIKI a ČERNÁK nie sú len o zločine. Ukazujú, kam môže človeka dohnať spoločenská chudoba, nedostatok vzdelania a ľahostajnosť okolia. A to je rozdiel medzi krajinou, kde je film súčasťou otvoreného dialógu, a krajinou, kde sa každý silnejší príbeh považuje za útok.

Časť verejnosti tvrdí, že takýto film môže prispieť glorifikácii mnohonásobných vrahov. Ako to vnímaš ty? Mal by sa podľa teba mediálny priestor podobným ľuďom radšej vyhýbať?

Musíme sa o týchto veciach rozprávať. Zoberme si napríklad seriál Narcos. Jeden diel mal možno taký rozpočet ako celý film MIKI a ČERNÁK. Escobar je postava, ktorá je mnohým ľuďom sympatická, či už spôsobom, akým rozpráva, alebo tým, že je protisystémový. V seriáli mu ľudia držia palce, aj keď je to negatívna postava, za ktorou zostalo veľa mŕtvych.

Nemyslím si, že ak je niekomu filmová postava sympatická, automaticky to znamená, že obhajuje všetko zlé, čo napáchala, alebo koľko ľudí nechala zabiť. Je to príbeh, ktorý sa naozaj stal. Zároveň odkrýva ďalšie vrstvy, napríklad politiku, korupciu, úroveň života a vzdelanosť obyvateľstva.

Všetko to začalo presne tak, ako u nás, teda biedou, slabým školstvom, žiadnymi vyhliadkami a korupciou. Ak sa týmto témam budeme vyhýbať len preto, že sa niekomu zdá postava až príliš zaujímavá, potom si klameme sami seba a história sa bude opakovať.

Ešte predtým, než si začal pracovať na hudbe k filmom Miki a Černák, si pôsobil v USA. Čo ťa priviedlo za oceán?

V roku 2013 som nahral album The Son, ktorý je osobným hudobným soundtrackom k náročnému obdobiu, keď môjho desaťročného syna dvakrát operovali. Cítil som potrebu vytvoriť niečo hlbšie, úplne zmeniť prístup ku gitare a pokúsiť sa cez ňu rozprávať príbeh bez slov.

Nahrával som vo varšavskom štúdiu Tadeusza Sudnika. Na Slovensku album získal len jednu hviezdičku z piatich, no americký magazín Guitar Moderne ho zaradil medzi najlepšie nahrávky roka. Vďaka tomu som absolvoval turné po USA od Seattlu až po Los Angeles.

Bola už v tom čase filmová hudba niečo, čomu si sa chcel viac venovať?

Filmová hudba ma fascinovala a veril som, že môj netradičný a výrazne atmosferický prístup ku gitare by mohol zaujať aj Hansa Zimmera. V tom čase hľadal nových hudobníkov so špecifickým zvukom. Prišiel som k dverám jeho štúdia v Los Angeles a do mikrofónu som povedal, že mám dohodnuté stretnutie s Hansom Zimmerom.

Spomenul som jeho spoluprácu so Sendreiovcami na hudbe k filmu Sherlock Holmes. Vyšiel za mnou muž z ochranky. Namiesto toho, aby ma vyhodil, sme sa dali do rozhovoru. Povedal mi, že s takou odvahou sa tam ešte nikto neobjavil. Hans bol práve v Londýne, ale vtedy som si prisľúbil, že sa tam raz vrátim, tentoraz už pozvaný. Bol to posledný deň po mojom turné v USA.

Po tom, čo si sa vrátil do USA si spolupracoval s viacerými svetovo uznávanými hudobníkmi a dokonca mal krátku skúsenosť s legendárnym Thomasom Newmanom, ktorý skomponoval hudbu k oscarovým filmom ako Vykúpenie z väznice Shawshank či Americká krása. Ako spomínaš na toto stretnutie?

Počas pandémie som začal spolupracovať s Rickom Coxom, hudobníkom z Los Angeles, ktorý je známy najmä dlhoročnou prácou s Thomasom Newmanom. Po dvoch mesiacoch mi len tak mimochodom povedal, že ide do štúdia pracovať s Thomom na hudbe k filmu s Denzelom Washingtonom. Spýtal som sa, kto je Thom, a on sucho odvetil, že Thomas Newman. Vraj spolupracujú od roku 1984 takmer na všetkých jeho filmoch. Keď mi Rick navrhol, aby som poslal výber svojej hudby, poslal som mu CD nosiče.

On ich preposlal Thomasovi, ktorý o pár dní súhlasil a povedal, že keď budem v Los Angeles, mám prísť do štúdia. Pre mňa to bola tichá satisfakcia za roky práce. Keď som prišiel do Los Angeles, cítil som obrovskú zodpovednosť. Pripravil som si palety zvukov, ktoré viem vytvoriť na gitare. Thomas prišiel, podal mi ruku a povedal, že ma rád konečne vidí. Vysvitlo, že s Rickom počas pandémie pozerali môj livestream koncertu k filmu Jánošík z Martina. Vtedy som pochopil, že nezáleží na počte divákov, ale na tom, kto sa na teba pozerá.

Súkromný archív: David Kollar/Stretnutie s Thomasom Newmanom

V jednom zo svojich blogov si naznačil, že došlo aj menšej spoločnej hudobnej improvizácii. Môžeš priblížiť, ako celé hudobné stretnutie prebiehalo?

Jeho technik Moi mi pripravil transformátor zo 110 na 220 voltov a začali sme hrať. Všetko sa nahrávalo. Po čase sme si dali kávu, porozprával som im o Slovensku a pokračovali sme v hraní ešte vyše hodiny. Thomas bol mimoriadne skromný človek.

Každý štvrtok sa stretáva s Rickom a improvizujú, všetko si zaznamenávajú, aby sa udržiavali v tvorivej kondícii. Po tejto výnimočnej skúsenosti sme sa s Rickom vrátili k nemu domov a pokračovali v rozhovoroch o hudbe, živote a tvorbe. Požičal mi bicykel a vybral som sa na výlet do Santa Monicy až k štúdiu Hansa Zimmera.

Podarilo sa ti tentokrát stretnúť s ním?

Vonku stálo veľké BMW a na chvíľu som si myslel, že by tam mohol byť. No po tom, čo som zažil u Newmana, som už necítil potrebu Hansa kontaktovať. Viacerí hudobníci mi spomínali, že jeho štúdio funguje ako továreň, kde pracuje tím ľudí a všetko nesie jeho meno. Vyšla upratovačka a spýtala sa, či niekoho hľadám. Povedal som, že som bol na skúške s Thomasom Newmanom a len sa chcem opýtať, či je Hans v štúdiu. Poznala Thomasa, ale povedala, že Hans je v Londýne, kde skúša na turné.

O dva dni ma Thomas pozval na ďalšiu výnimočnú skúšku. S Rickom sme si potom nahrávku pustili a padol konkrétny návrh, že by sme možno raz vyrazili na spoločné európske turné. Komorné vystúpenia založené na improvizácii a atmosfére. Pomaly o tom reálne uvažujeme. Táto skúsenosť mi ukázala, že na Olympe nie sú bohovia, ale obyčajní pracovití ľudia. Práve v tejto ľudskosti je ich majstrovstvo.

Tvoja hudba sa často nedá jednoznačne žánrovo zaradiť. Ako by si ju opísal niekomu, kto ťa ešte nikdy nepočul?

Niekto to nazýva nadžánrovou hudbou a asi na tom niečo bude. Každý môj album je iný, má iný zvuk, iný koncept a inú energiu. Som veľmi zvedavý hudobník a chcem ísť tam, kde ešte nikto nebol, alebo aspoň málokto. Hudbu robím tak, aby bola úprimná.

Nepremýšľam nad tým, či sa to bude ľuďom páčiť, koľko to bude mať videní alebo kde to zaradia. Nechcem hrať podľa pravidiel, ktoré niekto vymyslel pre kliky a algoritmy. Chcem robiť veci poriadne a po svojom, s dôrazom na zvuk, na vrstvy a na atmosféru. Aby to nebol len produkt, ale skutočná výpoveď.

Ako vyzerá tvoj tvorivý proces? Máš pri skladaní hudby nejaké rituály, alebo tvoríš skôr spontánne?

Tvorím skôr spontánne. Nemám rituály, ale mám disciplínu a každý deň niečo robím. Niekedy začnem len s jedným zvukom alebo detailom, ktorý ma niečím zaujme alebo vyruší. Od toho sa potom odvíja všetko ostatné. Niečo nahrám, púšťam si to dookola, skúšam vrstvenie, mazanie a hľadanie. Je to neustály pohyb. Sú to dlhé hodiny každý deň. V prípade filmov MIKI a ČERNÁK som pracoval aj na základe scenára. Predstavoval som si jednotlivé scény ešte skôr, než boli natočené, a robil som hudobné skice. Väčšina z týchto skíc nakoniec vo filme aj ostala.

Máš pri tvorbe filmovej hudby úplnú voľnosť, alebo niekedy musíš pristúpiť na kompromisy?

Film je tímová práca. Ja ho však nikdy neuvidím tak ako režisér. On má ten príbeh v hlave celé mesiace, niekedy aj roky. Ja do toho vstupujem ako hudobník a prinášam svoju emóciu a svoj hudobný pohľad. Niekedy sa tie svety stretnú hneď, inokedy to chvíľu trvá. Práve v tom je to však zaujímavé.

Súkromný archív: David Kollar

Dych Dartha Vadera bol nahraný cez potápačský regulátor a rev T-Rexa v Jurskom parku vznikol kombináciou zvukov slona, leva a dokonca štekania Jacka Russella. Využil si niekedy podobne nezvyčajnú improvizáciu pri komponovaní hudby?

Určite, ale skôr so zvukmi z mojich nástrojov, ktoré by nikto neodhalil.

Robil si aj hudbu k snímke Immortalitas, ktorá bol prezentovaná ako prvé slovenské sci-fi, no výsledok bol iný, než sa čakalo a doteraz patrí medzi najhoršie hodnotené slovenské filmy. Ako to spätne vnímaš? Bola to pre teba chyba, alebo to berieš ako cennú skúsenosť?

Mám kamaráta, ktorý hovorí, že ak nevieš zobrať malú zákazku, nikdy nezvládneš veľkú, a niečo na tom je. Vždy som chcel robiť hudbu k filmom. S mojou vlastnou hudbou som už vtedy cestoval po svete a spolupracoval so špičkovými muzikantmi, ale k filmovej hudbe som sa nevedel dostať. Preto som začal točiť krátke filmy, len aby som na ne mohol skladať hudbu. Bola to cesta, ako si vytvoriť vlastnú prax a vlastné zadania.

Režisér Immortalitas, Erik, bol z Prešova. Najprv sme spolu točili krátke filmy, kde som hrával vraha, spisovateľa a podobné postavy. Zorganizoval som aj Bastion Film Festival, na ktorý prišiel Miro Remo. Hral som naživo k týmto detským krátkym filmom, večer sme si dali pivo a tam sa začala naša spolupráca. Erik neskôr išiel na VŠMU a začal točiť postapokalyptický krátky film, z ktorého sa nakoniec stal celovečerný Immortalitas.

Dodnes tvrdím, že na konci sa mali zobudiť študenti na internáte a povedať: „To čo bol za úlet?!“ Ale Erik to bral veľmi vážne. Immortalitas bol začiatok mojej cesty. Nehanbím sa za to, v tej dobe by som film ako MIKI ešte nezvládol. Dnes sa na to pozerám s odstupom. Nedávno sme si to pozreli so synom a veľmi sme sa smiali. Je to ako známa komédia z roku 2008 Toto je Sparta, niečo tak zlé, až je to zábavné.

Ktorí skladatelia filmovej hudby ťa najviac ovplyvnili alebo inšpirujú dodnes?

Skôr než klasickí filmoví skladatelia ma inšpirujú hudobníci, ktorých si film prizval, podobne ako mňa. Necítim sa byť filmový skladateľ, ktorý pracuje na desiatich seriáloch naraz a má systém, akú funkciu má hudba spĺňať. Mám rád, keď soundtrack robí Jonny Greenwood z Radiohead, pretože jeho hudba má charakter a je drzá. Rovnako ma zaujal Nemec Volker Bertelmann, známy aj ako Hauschka, ktorý dostal Oscara za hudbu k filmu Na Západe nič nové.

Títo autori sú podľa mňa vo filmoch často originálnejší ako bežní remeselníci. Obrovský rešpekt mám aj k Trentovi Reznorovi z Nine Inch Nails, to čo robí s Atticusom Rossom je výborné a inšpirujúce. Milujem Morriconeho, jeho hudobný jazyk, schopnosť pracovať s melodikou a kontrastom. A samozrejme Thomas Newman, jeho skladby sú pre mňa neustálym zdrojom inšpirácie.

Filmy MIKI a ČERNÁK ukázali tvoju schopnosť pracovať s temnou a dramatickou atmosférou. Lákalo by ťa niekedy skúsiť niečo úplne iné, napríklad hudbu k animovanému filmu alebo komédii?

Úprimne, lákalo by ma to. Len by som musel nájsť spôsob, ako do toho vniesť niečo svoje. Neviem robiť veselú hudbu len preto, že to má byť komédia. Ak by však ten film mal hĺbku, určite by ma to zaujímalo. Ak by mi niekto ponúkol robiť hudbu do romantickej komédie, asi by som s tým dosť zápasil.

Možno by som tam vedel prepašovať melanchóliu, ale pravdepodobne by z toho vzišlo niečo zvláštne, ako keby sa láska stretla s pádom civilizácie. Animovaný film by mohol byť zaujímavý práve v tom, že tam vieš hudbou vytvoriť úplne nový svet. Nemusel by som hneď robiť Shreka päť, ale niečo poetické, zábavné a možno aj trochu zvláštne, to by ma bavilo.

Pracuješ momentálne na nejakom projekte, o ktorom už môžeš niečo prezradiť?

Na filme momentálne nepracujem. Mám pocit, že sa odo mňa niekoľko filmárov odmlčalo práve kvôli filmom MIKI a ČERNÁK, mali s tým nejaký problém. Úprimne, nerozumiem tomu. Potrebujem, aby sa tieto filmy dostali na Apple TV, a potom chcem opäť odcestovať do USA za Thomasom Newmanom a Rickom Coxom. Možno si tam nájsť agenta a pomaly začať robiť niečo aj pre zahraničný trh. Nechcem stáť na mieste a čakať.

Vydal som album CALLS, na ktorom sú zaznamenané telefonáty a pocity frustrácie spolu s európskou hudobnou špičkou. V júni vychádza môj medzinárodný projekt KOMARA, na ktorom spolupracujem s bubeníkom Patom Mastelottom z King Crimson, Treyom Gunnom z King Crimson a talianskym trubkárom Paolom Rainerim. Dokončil som tretiu knihu 7 Days to a Better Musician. Keď nerobím hudbu, maľujem abstrakcie inšpirované mojou hudbou, nahrávam podcasty a píšem blogy, všetko dvojjazyčne. Stále hľadám nové cesty, ako sa vyjadriť a nezaseknúť sa na jednom mieste.

Súkromný archív: Arnold Horvath

V minulosti Hans Zimmer objavil na Slovensku rómskych hudobníkov a nahral s nimi skladbu k filmu Sherlock Holmes. Bola to podľa teba výnimočná udalosť, alebo máme na Slovensku stále silný hudobný potenciál na podobné spolupráce aj v budúcnosti?

Povedzme si to na rovinu, Hans Zimmer hľadal rómsku kapelu pre bojovú scénu s Rómami v pokračovaní Sherlocka Holmesa a našiel ju na Slovensku. To nebola náhoda, bol to dôkaz, že tu ten talent naozaj je. Potenciál máme silný. Problém je však v tom, že množstvo umelcov je zacyklených v sebe. Málo cestujú, málo sa spájajú a nevyhľadávajú lepších hráčov, s ktorými by mohli rásť. Ďalšia vec je podpora.

Musíme si uvedomiť, že ľudia ako Hans nehľadajú komerčných hudobníkov, hľadajú inovátorov, hudobníkov so zaujímavým prístupom. A kým pracuješ na originalite, potrebuješ niekde získať základ prežitia. Jasné, môžeš popri tom hrať alebo učiť, ale vieš, ako to myslím. Ak chceme niekoho podporiť, musíme mu vytvoriť priestor, nestačí mu len povedať, aby makal a bol originálny. To nestačí. Musí cítiť, že sa oplatí ísť vlastnou cestou.

Čo by podľa teba pomohlo, aby sa slovenskí umelci viac presadili v zahraničí?

Otázka je, čo vlastne znamená presadiť sa. Pre mňa to znamenalo spolupracovať s najlepšími naprieč žánrami. Som na troch albumoch Brita Stevena Wilsona z Porcupine Tree, ktorý mal tuším šesť nominácií na Grammy. Hrám s francúzskou jazzovou legendou Erikom Truffazom, s nórskymi experimentálnymi improvizátormi, hudobníkmi z King Crimson aj s Talianmi.

Pre mňa bolo presadiť sa o tom, hrať so svojimi vzormi, učiť sa od nich a zároveň s nimi spolupracovať ako kolega. Pre niekoho to môže znamenať, že jeho skladba zaznie v zahraničí. Ak sa však bavíme o reálnom preniknutí, potrebujeme veľa peňazí na promo. V mojom prípade to bolo na úkor peňazí, veľa času som strávil za nástrojom, hľadal som vlastný hudobný jazyk a neustále skúmal, ako robiť veci inak.

Ako sa podľa teba za posledné roky zmenil život hudobníka pod vplyvom streamovacích služieb, sociálnych sietí a umelej inteligencie?

Zásadne. Streamovacie služby zrazili hodnotu hudby takmer na nulu. Hudba je dnes ako voda z kohútika, tečie, je všade, ale nikto sa nezamýšľa, čo všetko je za tým. Už ani nevie, ako vlastne chutí dobrá voda a zlá voda. Sociálne siete vytvorili tlak byť stále viditeľný. Nestačí robiť dobrú hudbu, musíš byť aj marketér, kameraman, moderátor a zabávač.

Necítiš sa niekedy unavený z tohto tlaku byť neustále „prítomný“ a zaujímavý?

Nemám to rád, ale taká je doba. Ťažko dnes zaujať mladého človeka niečím serióznym do desiatich sekúnd. Ak to nevybuchne alebo nezačne kričať, jednoducho to prehliadne bez povšimnutia. Je to obrovský tlak na rýchlu reakciu, nie na hlboký zážitok. Preto som do mojej knihy 7 dní k lepšiemu hudobníkovi zaradil lekciu, aby si človek vypočul celý album od začiatku do konca sústredene, akoby si ho mohol vypočuť len raz v živote.

Prichádza umelá inteligencia, ktorá vie vygenerovať hudbu za pár sekúnd. Je to hudba bez duše a bez príbehu, ale rýchlo a lacno. Pre niekoho je to nástroj, ale pre hudobníka, ktorý roky hľadal vlastný zvuk, je to výzva. O to viac dnes záleží na autenticite, na tom, čo nevie vytvoriť žiadny stroj a to sú ľudskosť, chyby a nevyspytateľnosť.

Čítajte viac z kategórie: Filmy & seriály