História dobývania vesmíru sa často redukuje na čiernobiele zábery usmiatych kozmonautov a triumfálne titulky v Pravde. Realita za oponou Železnej opony však mala kovovú pachuť krvi a toxického paliva. Sovietsky zväz, hnaný politickou paranojou a šibeničnými termínmi Studenej vojny, často ignoroval základné bezpečnostné protokoly v prospech rýchlosti. Výsledkom neboli len technologické prvenstvá, ale aj katastrofálne zlyhania, pri ktorých sa inžinierska genialita stretla s brutálnou fyzikou a manažérskym diletantstvom.

Kým americká NASA vysielala svoje zlyhania v priamom prenose, Sovieti svoje mŕtvoly pochovávali do tajných hrobov a správy do trezorov. Najdesivejším príkladom je „Nedelinova katastrofa“ z roku 1960. Nešlo o hrdinskú smrť v kokpite, ale o zbytočný masaker na odpaľovacej rampe. Pri príprave medzikontinentálnej balistickej rakety R-16 došlo k predčasnému zážihu druhého stupňa, ktorý okamžite roztrhol nádrže prvého stupňa plné azda najhoršieho raketového paliva z hľadiska bezpečnosti – hypergolickej zmesi UDMH a kyseliny dusičnej. Teplota v epicentre dosiahla 3 000 °C a desiatky najlepších inžinierov sa doslova vyparili skôr, než stihli pochopiť, že ktosi obišiel bezpečnostný spínač.

Paradoxne, najväčšia explózia v histórii raketovej techniky, zničenie superťažkej rakety N1 v júli 1969, je dodnes opradená mýtmi, z ktorých jeden sa nachádza aj na populárnom webe FlightGlobal. Internetom sa ako mor šíri informácia, že výbuch, ktorý mal silu malej taktickej jadrovej zbrane a vyrazil okná v okruhu 30 kilometrov, si vyžiadal 91 či viac životov. Kde sa tento mýtus vzal a ako je možné, že sa aj v modernej ére informácií šíri webom?

Drasticky odlišný prístup

Aby sme pochopili, prečo k týmto tragédiám dochádzalo, musíme sa najprv pozrieť pod kapotu sovietskej vývojovej filozofie. Tá sa zásadne líšila od amerického prístupu, ktorý preferovala NASA. Zatiaľ čo Wernher von Braun a jeho tím v Marshallovom stredisku trávili mesiace úmorným testovaním jednotlivých komponentov a motorov F-1 na statických skúšobných stojanoch, Sovieti často volili cestu tzv. „komplexných letových skúšok“. V preklade do bežnej reči to znamenalo: postavíme celú raketu, naplníme ju palivom, odpálime ju a budeme sa modliť, aby telemetria stihla odoslať dáta skôr, než sa stroj zmení na ohnivú guľu.

Tento prístup nebol zvolený z technickej nadradenosti, ale z nutnosti. Sovietsky zväz mal geniálnych konštruktérov ako Koroľov či Gluško, no chýbali im pokročilé diagnostické nástroje a výpočtová technika, ktorou disponovali Američania. Čas bol luxus, ktorý si Moskva v pretekoch o Mesiac nemohla dovoliť. Politický tlak Kremľa často diktoval termíny štartov podľa výročí Októbrovej revolúcie alebo zjazdov strany, nie podľa pripravenosti hardvéru. Bezpečnostné koeficienty sa znižovali, záložné systémy sa škrtali kvôli úspore hmotnosti a kontrola kvality na výrobných linkách často zlyhávala pod tlakom nesplniteľných plánov.

National Reconnaissance Office

Výsledkom bola raketová technika, ktorá bola na jednej strane surová a brutálne výkonná, no na strane druhej extrémne náchylná na katastrofické zlyhania v reťazci. Chyba v jedinom ventile alebo zvare viedla k dominovému efektu, ktorý končil deštrukciou celého nosiča. A keďže v ZSSR sa o neúspechoch mlčalo, každá explózia bola zahalená rúškom tajomstva. Práve táto informačná čierna diera, kombinovaná s gigantickými rozmermi neskorších projektov, vytvorila živnú pôdu pre legendy a fámy.

Čítaj viac z kategórie: Vesmír a veda