Začiatok deväťdesiatych rokov priniesol do sveta vlnu optimizmu. Studená vojna bola na konci a technológie sľubovali zjednotiť planétu aj zrýchliť každodenný život. Mazda v tom čase prežívala vlastné zlaté obdobie. Jej nový roadster MX-5 trhal predajné rekordy, v roku 1991 sa stala prvou japonskou značkou, ktorá vyhrala 24-hodinovku v Le Mans, a svetu predstavila koncept vodíkovej rotačnej technológie HR-X.

V takto povzbudivej atmosfére v centrále v Hirošime vznikol unikátny interný projekt s názvom Fantasyard – súťaž medzi zamestnancami, kde sa hodnotili najbláznivejšie, ale zároveň najkreatívnejšie nápady na mobilitu budúcnosti. Dnes by podobné experimenty možno v prísnom korporátnom prostredí len ťažko prežili, no na prelome dekády v Mazde oživovali ducha značky, ktorá sa nebála ísť proti prúdu. A práve z tohto kreatívneho „dvora fantázie“ vzišiel aj jeden z najkurióznejších projektov značky – kufríkové auto.

Na počiatku bola vrecková motorka

Tento nápad, ktorý znel ako niečo z komiksu alebo z bondovky, mal slúžiť na jednoduchší presun v rámci letísk. Jeho tvorcom bola skupina siedmich inžinierov z oddelenia testovania manuálnych prevodoviek, ktorí dostali minimálny rozpočet. Najprv si zaobstarali vreckovú motorku a najväčší pevný kufor, aký našli, konkrétne išlo o model Samsonite s rozmermi 57 × 75 cm. Všetko ostatné bola čistá improvizácia a inžinierska hra so súčiastkami.

Z vreckovej motorky použili dvojtaktný motor s objemom 34 cm³ a výkonom 1,7 konskej sily, ktorý umožnil jazdu rýchlosťou až 30 km/h. Skladanie „vozidla“ trvalo 15 sekúnd až jednu minútu – predné koleso sa vysunulo cez špeciálne navrhnutý otvor v kufri, zadné kolesá sa jednoducho zacvakli a nad zadnou nápravou sa upevnilo sedadlo. Výsledkom bol trojkolesový miniatúrny dopravný prostriedok.

Vozidlo bolo vybavené zadnou kotúčovou brzdou, diferenciálom pre lepšie zatáčanie, ako aj plne funkčným osvetlením vrátane predných svetiel, brzdových svetiel a v neskorších verziách aj smeroviek. Nechýbal mu klaksón a ani interiérový koberček.

Mazda

Vznikli tri verzie

Aj keď kufríkové auto vážilo 32 kilogramov a bolo skôr kuriozitou ako praktickým riešením na cesty, nieslo v sebe akúsi esenciu Mazdy. Bolo zábavné na jazdu, nízke ťažisko mu dávalo stabilitu a svojou trojkolesovou architektúrou nadväzovalo na historický model Mazda-Go z roku 1931. Zároveň išlo o skvelý marketingový nástroj keďže médiá po ňom skočili ako po údenom a Mazda si získala pozornosť úplne iným spôsobom ako bežné automobilky.

Z pôvodného jediného prototypu napokon vznikli ešte dve ďalšie verzie – jedna pre americký a druhá pre európsky trh. Tá európska bola dokonca vystavená na frankfurtskom autosalóne po boku legendárneho víťaza Le Mans, modelu 787B. No z trojice prežila len jedna – americký exemplár, zatiaľ čo originál bol „nešťastnou náhodou zničený“ a európska verzia záhadne zmizla.

Čítajte viac z kategórie: Tech