Röntgenové observatórium Chandra zaznamenalo vo vzdialenosti 1 600 svetelných rokov od Zeme malú mŕtvu hviezdu, ktorá zo svojho srdca vystreľuje masívny prúd hmoty a antihmoty. Odborníci sa nazdávajú, že štruktúry ako táto, môžu byť zdrojom antihmoty objavenej na Zemi. Na tému upozornil portál Space.

Štruktúra plná hmoty a antihmoty

Ústrednou postavou novej štúdie publikovanej na predtlačovom serveri arXiv (prijatá na publikovanie v žurnále The Astrophysical Journal) je pulzar PSR J2030+4415, alebo skrátene J2030. Ide o pulzar, teda typ neutrónovej hviezdy, zrúteného hviezdneho jadra, ktorej hmotnosť je 8 až 30-násobne väčšia, ako je hmotnosť Slnka, píše portál ScienceAlert.

X-ray: NASA/CXC/Stanford Univ./M. de Vries; Optical: NSF/AURA/Gemini Consortium

Tieto hviezdy majú extrémne silné magnetické polia a okolo svojej osi sa otočia desiatky- až stovkykrát za sekundu. Spomínaný J2030 je zhruba 20 km veľký pulzar, ktorý sa rúti vesmírom rýchlosťou okolo 450 km/s, pričom okolo svojej osi rotuje približne 3-krát za sekundu.

Vďaka týmto jedinečným vlastnostiam za sebou pulzar zanechal obrovský chvost, podobne ako ho zanechávajú kométy. Tiahne sa naprieč medzihviezdnym priestorom a dosahuje veľkosť až závratných 7 svetelných rokov.

Tento chvost, respektíve štruktúra podobná kometárnemu chvostu, je plná hmoty a antihmoty, presnejšie elektrónov a pozitrónov, ktoré pulzar necháva za sebou.

NASA/CXC/Stanford Univ./M. de Vries

Ako vznikla?

Keďže sa J2030 rúti vesmírom veľkou rýchlosťou a necháva za sebou hviezdny vietor, pred sebou má tzv. „bow shock“, ktorý vzniká vďaka interakcii magnetosféry intrigujúcej s okolitou prúdiacou plazmou – ide o podobný efekt, ako vytvára loď na svojom čele, keď sa plaví po mori.

Podľa pozorovaní pred dvomi, maximálne troma desaťročiami tieto „vlny“ spomalili a hviezda cez ne prerazila. To podľa autorov spôsobilo vychrlenie vysokoenergetických elektrónov a pozitrónov, ktoré začali vyletovať do vesmíru.

„Magnetické pole vetra z pulzaru sa prepojilo s medzihviezdnym magnetickým poľom a vysokoenergetické elektróny a pozitróny vytryskli cez dýzu vytvorenú týmto spojením,“ objasňuje astronóm Roger Romani zo Stanfordskej univerzity.

Podľa všetkého unikajúce častice boli pozdĺž medzihviezdnych siločiar magnetického poľa urýchlené na takmer tretinu rýchlosti svetla, čo má za následok jasnú žiaru na röntgenových vlnových dĺžkach.

Vzhľadom na to, že naše detektory neustále detegujú pozitróny a zatiaľ presne nedokážeme určiť odkiaľ táto antihmota prišla, štúdia naznačuje, ktorým smerom by sme sa mali pozerať. Možno sú zdrojom týchto pozitrónov práve pulzary, ako tento.