Tektonické platne alebo litosferické platne sú mohutné „dosky“ pevnej zemskej kôry a časti vrchného plášťa. Vonkajšia vrstva našej planéty a najvrchnejšia časť plášťa známa ako litosféra sa skladá z viac ako 20 tektonických platní, ktoré sa neustále pohybujú, podsúvajú pod seba a rôznym spôsobom ovplyvňujú život na našej planéte.

Stačilo sa pozrieť hore na oblohu

Ako píše portál Independent, tieto gigantické platne sa pohybujú veľmi pomaly a vytvárajú mnoho jedinečných topografických prvkov na Zemi ako hory, ostrovy, súostrovia, či oceánske priekopy. Stoja dokonca aj za pohybom kontinentov.

Peko/Wikimedia

Hoci vieme, že sa v priemere tektonické platne pohybujú rýchlosťou 40 mm za rok, pričom tá najrýchlejšia sa pohybuje rýchlosťou 160 mm za rok, existujú určité rozpory v tom, čo tento pohyb spôsobuje.

Azda tou najuznávanejšou hypotézou spomedzi mnohých, ktoré sa v poslednom storočí objavili, bola hypotéza o konvekčných prúdoch v zemskom plášti. Tá v skratke hovorí o tom, že za pohybom platní stojí prúdenie obrovského množstva tepelnej energie vo vnútri planéty, píše ScienceAlert.

Vedci v novej štúdii publikovanej v periodiku GSA Special Papers teraz však prichádzajú s alternatívnym riešením, pretože podľa ich názoru je veľmi otázne, či konvekčné prúdenie dokáže vyprodukovať dostatok energie na posun takého kolosu, ako sú litosferické platne.

Experti sa pri riešení tohto problému nepozerali „do stredu Zeme“, ale „vysoko na oblohu“, keďže ako sami uvádzajú, na pohyb veľkých objektov sa najčastejšie využíva sila a nie teplo. V tomto prípade gravitačná sila, respektíve skôr súhra gravitačných síl Slnka, Mesiaca a Zeme.

Systém Zem-Mesiac-Slnko

Podľa ich zistení by sa zemské litosferické platne mali posúvať vďaka tomu, že Slnko pôsobí na Mesiac tak veľkou gravitačnou silou, že došlo k predĺženiu obežnej dráhy Mesiaca okolo Zeme. To znamená, že postupom času sa poloha barycentra (centrum hmoty dvoch alebo viacerých navzájom sa obiehajúcich telies), systému Zem-Mesiac posunula bližšie k zemskému povrchu (barycentrum systému Zem-Mesiac leží vo vnútri Zeme, nie však presne v centre hmotnosti našej planéty).

ksandrphoto/freepik

V súčasnosti sa poloha barycentra neustále mení v priebehu mesiaca zhruba o 600 km, pretože v dôsledku gravitačnej sily nášho Slnka je obežná dráha jediného prirodzeného satelitu okolo Zeme eliptická.

„Keďže oscilujúce barycentrum sa nachádza zhruba 4600 km od geocentra (centrum hmoty našej planéty), tangenciálne orbitálne zrýchlenie Zeme a ťah Slnka, s výnimkou barycentra, nie sú vyvážene,“ vysvetľuje geofyzička Anne Hofmeister.

Hrubé vnútorné vrstvy planéty týmto napätiam dokážu odolať, avšak tenká a krehká litosféra to nezvládne a láme sa, objasňuje ďalej Hofmeister. Okrem toho sa autori domnievajú, že k týmto pnutiam sa pridáva aj napätie vytvárané otáčaním planéty.

Vo výsledku teda neustále gravitačné „preťahovanie“ Slnka, Zeme a Mesiaca spôsobuje pohyb litosferických platní. Inak povedané, pevná litosféra a pevný horný plášť sa otáčajú rôznymi rýchlosťami kvôli tenziám vytváraným konfiguráciou systému Zem-Mesiac-Slnko.

„Navrhujeme, aby platňová tektonika bola výsledkom dvoch rôznych, ale interagujúcich gravitačných procesov,“ píšu vedci.

Na potvrdenie tejto hypotézy chcú vedci aplikovať svoje poznatky a výsledky štúdie na iné skalnaté planéty a mesiace v slnečnej sústave.

Pošli nám TIP na článok



Teraz čítajú

NAJČÍTANEJŠIE ZO STARTITUP