Dvaja fyzici si myslia, že okraj našej slnečnej sústavy by mal byť preskúmaný podrobnejšie. Podľa všetkého ukrýva čiernu dieru o veľkosti grapefruitu, ktorá bola doteraz považovaná za stále nepotvrdenú „Planétu 9“.

Portál Space nedávno upozornil na zaujímavú teóriu Jakuba Scholtza z Durhamskej Univerzity a Jamesa Unwina z univerzity v Chicagu. Tí sa totižto domnievajú, že v temných diaľavách slnečnej sústavy drieme čierna diera o veľkosti grapefruitu. Tá sa doteraz považovala za deviatu planétu, ktorá však ešte stále nebola potvrdená.

Čudné správanie objektov za Neptúnom

Dohady spojené s deviatou planétou, ktorá sa označuje ako „Planéta 9“ či „Planéta X“ alebo „Planéta Next“ pre tých, ktorí Pluto stále považujú za planétu (aktuálne je Pluto zaradené ako trpasličia planéta), spočívajú vo veľmi zvláštnom správaní viacerých objektov za Neptúnom, teda za našou najvzdialenejšou planétou.

Zobraziť celú galériu (5)
Relatívne pomery veľkosti niektorých známych TNO. Zdroj: Eurocommuter~commonswiki/ Wikipedia

Konkrétne sa jedná o takzvané „transneptúnske objekty“, známe aj pod skratkou TNO. Ide o objekty, ktoré sa zhlukujú neobvyklým spôsobom a majú tendenciu točiť sa okolo osí, ktoré smerujú k jednému širokému pruhu oblohy, ďaleko od väčších známych planét. Zároveň tobiehajú v inej rovine, ako ostatných osem známych planét.

Zobraziť celú galériu (5)
K vytvoreniu hypotézy viedli korelácie medzi obežnými dráhami šiestich transneptúnskych telies, ktorých čudné obežné dráhy je možné vidieť na obrázku. Zdroj: Wikipedia

Niektorí vedci preto predpokladali, že tieto objekty podliehajú gravitačnému ťahu akéhosi veľmi hmotného objektu. Astronómovia sa pozreli na divný vzorec, vykonali matematické výpočty a dospeli k záveru, že musí existovať ešte jedna ďalšia planéta, ktorá je 10 až 20-krát hmotnejšia ako Zem, pričom nasleduje najvzdialenejšiu vlnitú obežnú dráhu okolo Slnka.

Na konci slnečnej sústavy môže byť v skutočnosti čierna diera

Ide o bizarnú teóriu, ktorá však ešte nebola vyvrátená a astronómovia ju berú vážne. Lov na Planétu 9 pokračuje už roky a astronómovia používajú na pozorovanie najvzdialenejších častí slnečnej sústavy vizuálne svetlo a infračervené teleskopy. Je však celkom možné, že Planéta 9 vôbec neexistuje a v skutočnosti sa jedná o čiernu dieru.

Ako uvádza portál Live Science, keď sa hovorí o čiernych dierach, zvyčajne sa jedná o masívne objekty, ktoré vznikli, keď sa obrovské hviezdy zrútili do seba a uväznili svoju masu v nekonečne hustých singularitách, obklopených obrovskými „horizontmi udalostí“ odkiaľ nemôže uniknúť nič, dokonca ani žiadne svetlo.

Zobraziť celú galériu (5)
Umelecká predstava Planéty 9, ktorá je sfarbením veľmi podobná Neptúnu. Zdroj: ASU/NASA

Niektorí kozmológovia sa však domnievajú, že čierne diery sa objavili už v prvých momentoch vesmíru, keď všetko horúce a husté prúdilo preč od Veľkého tresku, hoci neboli sformované ešte žiadne hviezdy. Tieto prvotné temné vesmírne stvorenia sa mohli sformovať tak, že kúsky skorej hmoty vytvorenej po Veľkom tresku boli stlačené tak pevne, že sa zhlukovali do singularity.

Gravitačný vplyv planéty a prehistorickej čiernej diery o veľkosti grapefruitu by nebolo možné rozlíšiť

Ako hovorí Scholz, tieto časti vesmíru boli vtedy také husté, že sa z nich stali čierne diery. Tie však boli o niečo menšie ako typické masívne čierne diery, ktorých sme dnes svedkami. Napriek svojej veľkosti sú len o niečo málo hmotnejšie ako Zem. James Unwin v tomto smere uvádza, že čierne diery o takejto hmotnosti by takmer neboli viditeľné.

Horizont udalostí malých čiernych dier je veľký asi ako grapefruit, ak by bola ich hmotnosť 5-násobkom hmotnosti Zeme a veľký ako bowlingová guľa, ak by boli 10-násobne hmotnejšie ako Zem. Ak by si jedna z týchto prehistorických čiernych dier našla cestu do našej slnečnej sústavy, môže obiehať okolo Slnka podobne ako planéta.

Zobraziť celú galériu (5)
V publikovanej štúdii vedcov Jakuba Scholtza a Jamesa Unwina sa nachádza tento obrázok, ktorý ukazuje veľkosť horizontu potencionálnej čiernej diery v mierke 1:1. Zdroj:

Zároveň svojou gravitáciou vplýva na okolité trpasličie planéty a asteroidy. podobne ako teoretická „Planéta 9“. V tomto smere nie je možné len na základe gravitácie rozlíšiť túto malú čiernu dieru od planéty, no už čo nevidieť nám pomôže  observatórium Vera C. Rubin, ktoré je aktuálne vo výstavbe v Andách.

Spustenie tohto dlho očakávaného observatória je naplánované na koniec roka 2022, kedy zároveň začne s rozsiahlym desaťročným prieskumom južnej oblohy s názvom Legacy Survey of Space and Time (LSST). Vedci tvrdia, že observatórium Rubin bude neuveriteľne citlivé a aj preto bude jeho prieskum zameraný na odhalenie povahy tajomnej temnej energie a hmoty či na sledovanie nebezpečných asteroidov.

Zobraziť celú galériu (5)
Umelecká predstava teleskopu Large Synoptic Survey Telescope, ktorého skratka LSST je rovnaká ako v prípade programu pozorovaní, ktoré bude vykonávať. Zdroj: Todd Mason, Mason Productions Inc. / LSST Corporation

Program pozorovaní LSST bude však schopný odhaliť aj potenciálny podpis čiernej diery, ktorú sme možno na základe vyššie uvedených dôvodov doteraz neobjavili. Pomôže aj nová štúdia, podľa ktorej sa táto čierna diera dala odhaliť na základe takzvaných „akrečných vzplanutí“, ktoré vzniknú, keď čierna diera zhlukuje kométy alebo iné malé objekty.

„V blízkosti čiernej diery sa malé telesá, ktoré sa k nej priblížia, roztopia v dôsledku zahrievania plynu na pozadí z medzihviezdneho média do čiernej diery. Akonáhle sa topia, malé telá sú vystavené slapovému rozpadu pôsobením čiernej diery, po ktorej nasleduje akreácia z rozpadnutej časti tela do čiernej diery,“ uvádza autor štúdie, Amir Siraj.

Tento akreačný proces by mal vykazovať malé a jemné záblesky svetla, ktoré vedia vrhnúť svetlo na inak absolútne temné čierne diery a podobné objekty. Údaje z LSST pozorovaní by mali byť schopné potvrdiť alebo vylúčiť hypotézu, že Planéta 9 existuje, prípadne rozlúsknu záhadu nezvyčajného správania TNO objektov, za ktoré je možno zodpovedná čierna diera o veľkosti grapefruitu.

Pošli nám TIP na článok



Vesmír a veda