Ľudský cytomegalovírus (HCMV) patrí medzi herpetické vírusy a je najväčším z nich. Nebezpečný je najmä pre ľudí s oslabenou imunitou, u ktorých môže spôsobiť vážne zdravotné komplikácie. „Ľudský cytomegalovírus je najväčší herpetický vírus, aký existuje. Je nebezpečný pre ľudí s oslabenou imunitou, môže prispievať k rozvoju onkologických ochorení a doposiaľ neexistuje účinný liek, ktorý by zabezpečil úplné vyliečenie,“ uviedla vedúca výskumu Ivana Nemčovičová z Biomedicínskeho centra SAV.

Tím výskumníkov sa zameral na dva špecifické vírusové glykoproteíny – UL141 a UL144, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu v tom, ako vírus ovplyvňuje komunikáciu medzi infikovanými a zdravými bunkami. Tieto glykoproteíny sa nachádzajú na povrchu vírusu aj infikovaných buniek a dokážu manipulovať imunitnou odpoveďou tak, aby vírus unikol detekcii. Práve na tomto mieste zasahuje nový inhibítor, ktorý vedci vyvinuli s cieľom „zviditeľniť“ vírus pred imunitnými bunkami. To umožňuje telu efektívnejšie zareagovať a vírus zničiť.

Freepik

Výskum kombinoval široké spektrum metodológií – od molekulárnej a bunkovej biológie, cez kryštalografiu, imunologické a virologické testy, až po výpočtové modelovanie, ktoré napomohlo navrhnúť samotný inhibítor. Tento multidisciplinárny prístup bol podľa vedcov nevyhnutný, keďže ide o mimoriadne komplexný vírus s unikátnymi vlastnosťami.

Zaujímavosťou je, že štúdium glykoproteínov ako UL141 a UL144 je mimoriadne náročné, pretože v laboratórnych kmeňoch sa ich DNA často spontánne stráca v dôsledku mutácií. „Na túto tému existuje len veľmi málo štúdií, pretože DNA glykoproteínov, ktoré skúmame, sa v laboratórnych kmeňoch často stráca v dôsledku spontánnych mutácií vírusu. Študovať ich možno len z klinických vzoriek od pacientov,“ upozorňuje Ivana Nemčovičová. Tím SAV mal prístup k týmto vzorkám vďaka spolupráci s britskou Cardiff University.

Význam tohto objavu presahuje rámec základného výskumu a má potenciál ovplyvniť aj klinickú prax. „Výstupy majú významný presah aj do klinickej praxe. Okrem nádeje pri rozvoji imunoterapie poskytujú nové nástroje na potláčanie patologických imunitných reakcií,“ doplnila vedúca výskumu. To znamená, že okrem možného využitia pri liečbe vírusových infekcií by inhibítor mohol zohrávať úlohu aj pri liečbe nádorových či autoimunitných ochorení, kde je potrebné imunitnú odpoveď presne usmerniť.