Vedci by mohli čoskoro poslať sondu k Sedne, vzdialenej trpasličej planéte, ktorá sa blíži na najtesnejší prelet za posledných 11-tisíc rokov. Ak túto príležitosť premrháme, ďalšia šanca príde možno až o tisícročia. Riešenie by mohol priniesť nový typ pohonu – priamy fúzny motor, ktorý by mohol skrátiť cestu k Sedne na menej ako desaťročie.

Sednu objavil v roku 2003 tím vedcov financovaných NASA a odvtedy fascinuje astronómov výnimočne predĺženou obežnou dráhou. Pri objavení sa nachádzala zhruba 13 miliárd kilometrov od Slnka, čo z nej robilo najvzdialenejší známy objekt v Slnečnej sústave. V súčasnosti sa považuje za možného člena vnútorného okraja hypotetického Oortovho oblaku (obrovského zoskupenia ľadových telies obklopujúcich našu sústavu vo vzdialenosti tisícov až stotisíc AU). Na tému upozornil portál IFLScience.

Vedci musia konať, inak bude neskoro

Astronómovia vypočítali, že Sedna je na dlhej eliptickej ceste okolo Slnka, ktorá jej trvá približne 11 000 rokov. Momentálne sa nachádza blízko perihélia, teda najbližšieho bodu k Slnku. V roku 2076 sa priblíži na vzdialenosť 76,37 AU, čo je stále veľmi ďaleko, ale porovnateľné s miestom, kam sa dostali sondy Voyager.

„Slnko je z tej vzdialenosti také malé, že by ste ho úplne zakryli hlavičkou špendlíka,“ povedal Dr. Mike Brown z Caltechu. „Naposledy bola Sedna takto blízko počas poslednej doby ľadovej. Keď sa vráti opäť, svet už môže byť úplne iný.“

Aby sme túto jedinečnú príležitosť využili, vedci navrhujú misie, ktoré by mohli odštartovať okolo roku 2030 a stihli by priblíženie Sedny do roku 2075. Tradičné chemické pohony sú síce spoľahlivé, no na takéto vzdialenosti sú neefektívne a pomalé. Preto sa výskumníci obracajú k novým možnostiam – solárnym plachtám a priamemu fúznemu pohonu (Direct Fusion Drive, DFD).

Solárne plachty využívajú neustály tlak slnečného žiarenia, čo znamená, že nepotrebujú palivo a môžu fungovať veľmi dlho. NASA tento koncept testuje pre satelity sledujúce vesmírne počasie, asteroidy a potenciálne aj pre pilotované misie. Priamy fúzny pohon využíva princípy jadrovej fúzie na vytváranie vysokovýkonného ťahu a zároveň aj elektrickej energie. Technológiu vyvíja napríklad Princeton Satellite Systems, pričom prvé testy by sa mohli uskutočniť už v roku 2027.

„Kompaktný a čistý DFD motor s výkonom 1 až 10 megawattov produkuje výkon aj ťah zároveň a je veľmi efektívny – skracuje dobu letu a zvyšuje kapacitu pre širokú škálu vesmírnych misií,“ uvádzajú vedci.

Modelovanie ukázalo, že DFD by dokázal dopraviť sondu k Sedne za približne 10 rokov, pričom samotné zrýchľovanie by trvalo 1,5 roka. Pri použití stáleho ťahu by sa tento čas mohol ešte skrátiť, aj keď za cenu vyššej spotreby paliva a menšieho užitočného nákladu. Aj tak by dokázal uniesť až 1500 kg vedeckého vybavenia. Solárna plachta by zvládla cestu za 7 rokov, ale vyniesla by iba približne 1,5 kg nákladu, čo by zahŕňalo ľahké prístroje ako spektrometre, magnetometre či citlivé kamery.

Každý prístup má svoje výhody aj nevýhody. DFD umožní robustnejší výskum, solárna plachta zasa jednoduchšiu a lacnejšiu realizáciu. Čas sa však kráti. Ak chceme preskúmať Sednu, potenciálne objekt z Oortovho oblaku a pamätníka raných čias Slnečnej sústavy, musíme konať čoskoro. Výskumné tímy už pripravujú návrhy misií a dúfajú, že aspoň jeden sa stane realitou skôr, než Sedna opäť zmizne do temnôt hlbokého vesmíru na ďalších 11 000 rokov.

Čítajte viac z kategórie: Novinky