Vedci zistili, že magnetické pole Mesiaca trvalo až do jeho stredného veku. Výskum malých hornín, ktoré priniesla misia Chang’e-5, ukázal, že približne pred dvoma miliardami rokov dosahovalo magnetické pole Mesiaca hodnotu dva až štyri mikrotesly. To je menej než 10 % súčasného povrchového magnetického poľa Zeme.

Ross Mitchell z Inštitútu geológie a geofyziky v Pekingu vysvetlil, že magnetické pole Mesiaca pretrvávalo omnoho dlhšie, ako sa doteraz verilo. Štúdia naznačuje, že toto pole mohlo byť poháňané internými procesmi ako je kryštalizácia jadra Mesiaca alebo interakcia medzi jadrom a plášťom. O téme informoval portál Interesting Engineering.

Podľa planetárneho vedca Benjamina Weissa z MIT, ktorý sa na výskume nezúčastnil, práve tieto procesy mohli udržiavať tzv. lunárne dynamo aktívne miliardy rokov.

Porovnanie so Zemou a Apollo misiami

Weiss navyše poznamenal, že zistenia symbolicky rezonujú s odkazom misie Chang’e, pomenovanej po bohyni Mesiaca z čínskej mytológie, ktorá je spájaná s nesmrteľnosťou. Tento výskum tiež naznačuje, že pretrvávajúce magnetické pole Mesiaca mohlo chrániť jeho povrch pred slnečným žiarením a umožniť zachovanie prchavých látok ako je napr. voda.

Magnetické pole Mesiaca už dnes neexistuje ale dôkazy naznačujú, že kedysi bolo prítomné. Vzorky zozbierané počas Apollo misií odhalili, že pred viac ako tromi miliardami rokov malo magnetické pole Mesiaca silu podobnú súčasnému poľu Zeme, ktoré sa pohybuje od 25 do 65 mikroteslov.

Výskum uskutočnený čínskymi vedcami na vzorkách z Chang’e-6 naznačuje, že približne pred 2,8 miliardami rokov dosahovalo pole hodnoty päť až 21 mikroteslov. Napriek týmto zisteniam zostáva presná dĺžka trvania lunárneho dynamo nejasná.

NASA

Výhoda mladších vzoriek z Chang’e-5

Štúdium vzoriek z Apollo misií je komplikované kvôli ich staršiemu veku, väčším železným zrnám, ktoré slabo uchovávajú magnetické signály a ďalším výzvam. Vzorky zozbierané Chang’e-5 sú však oveľa mladšie. Majú presne dve miliardy rokov.

Výskumníci analyzovali deväť malých fragmentov bazaltu, z ktorých každý mal len 3-8 mm a vážil menej než 0,3 gramu. Tieto fragmenty fungovali ako magnetické záznamníky uchovávajúce informácie o magnetickom poli z doby, keď vznikli. Pomocou citlivých laboratórnych techník tím extrahoval tieto staroveké magnetické signály a získal presný obraz o magnetickom poli Mesiaca.