V nasledujúcom článku boli použité materiály TASR.

Ľudský zmysel pre rytmus, hudbu a reč sa možno nevyvinul len z potreby komunikovať, ale aj ako dôsledok samotného spôsobu pohybu – konkrétne vzpriamenej chôdze. Naznačuje to nová štúdia publikovaná v aprílovom vydaní žurnálu Current Anthropology, na ktorej spolupracovali švédsky výskumník Matz Larsson z univerzity Örebro a Dean Falková, profesorka antropológie z Floridskej štátnej univerzity.

Podľa vedcov práve rytmickosť a predvídateľnosť krokov pri chôdzi po dvoch mohla podnietiť vývoj rytmického cítenia a hudobných schopností u človeka. V kontraste s ľuďom sa naši najbližší príbuzní – šimpanzy – pohybujú po stromoch nepravidelnými krokmi, ktoré neprodukujú konzistentné zvuky. Vzpriamená chôdza tak podľa autorov štúdie priniesla nový zvukový zážitok – pravidelný zvuk krokov, ktorý mohol mať vplyv na vývoj sluchového vnímania a citlivosti na rytmus.

Ticho a vnímanie prostredia pri synchronizovanej chôdzi

Zaujímavý moment nastáva pri synchronizácii krokov dvoch ľudí – tým, že sa kroky zlúčia do jedného rytmu, vznikne medzi nimi ticho, ktoré uľahčuje vnímanie zvukov okolia, napríklad šuchot lístia alebo blížiaceho sa predátora. Mozog je schopný oddeliť tieto zvuky od zvukov krokov, čo mohlo byť evolučne výhodné pri prežití v prírode.

Larsson so Falkovou pripomínajú, že rytmus krokov matky ovplyvňuje dieťa už v maternici. Bežné tempo ľudskej chôdze je 120 krokov za minútu, čo je rýchlosť, akú majú mnohé hudobné skladby. Tento rytmus aktivuje propriocepčný systém – ten zabezpečuje vnímanie vlastnej polohy a pohybu v priestore na základe sluchových, hmatových a rovnovážnych podnetov. Tep srdca je síce vnímaný tiež, no jeho rytmus okolo 70 úderov za minútu je pomalší a menej pripomína hudobný zážitok.

Chôdza a nohy.
Pexels

Syn s Downovým syndrómom ho inšpiroval

Matz Larsson priznáva, že ho k tejto myšlienke priviedla osobná skúsenosť. Jeho syn Filip, ktorý má Downov syndróm, miluje hudbu a má výnimočný cit pre rytmus. „Rád so mnou zlaďuje krok. Keď kráčame spolu, prestane hovoriť a začne znakovať. Naša chôdza sa stane formou komunikácie,“ hovorí Larsson. Táto skúsenosť ho vraj naučila myslieť inak a vidieť rytmus ako súčasť evolúcie komunikácie.

Nová štúdia tak otvára netradičný, ale podnetný pohľad na to, ako ľudská fyziológia a pohyb mohli formovať aj naše mentálne a kultúrne schopnosti, vrátane rečového prejavu a hudobného cítenia. Vzpriamená chôdza tak možno nie je len znakom ľudskej evolúcie, ale aj rytmickým krokom k našej schopnosti tvoriť, cítiť a komunikovať.

Pošli nám TIP na článok



Teraz čítajú

NAJČÍTANEJŠIE ZO STARTITUP