V nasledujúcom článku boli použité materiály TASR.

Schopnosť šimpanzov bubnovať v pravidelnom rytme naznačuje, že základné prvky hudby mohli existovať už dávno pred vznikom človeka. Vyplýva to z novej štúdie, ktorú 9. mája publikoval vedecký žurnál Current Biology a na ktorú upozornili aj The Guardian a TASR. Medzinárodný tím výskumníkov skúmal bubnovanie našich najbližších evolučných príbuzných a dospel k záveru, že rytmus nie je výlučne ľudská doména.

Vedci už dávnejšie pozorovali, že šimpanzy používajú bubnovanie po povrchoch stromových koreňov ako formu komunikácie. Nová štúdia však ako prvá systematicky overila, či toto bubnovanie má rytmickú štruktúru – teda pravidelné opakovanie zvukov v čase. Analyzovali 371 bubnovacích sekvencií od 47 šimpanzov zo šiestich rôznych skupín, zastupujúcich východoafrický a západoafrický poddruh.

Tikot a swing – šimpanzy s rôznymi rytmami

Výsledky boli prekvapivo jednoznačné: všetky sledované bubnovania vykazovali nenáhodné časové vzorce. „Údery boli predvídateľné a predvídateľnosť je veľmi silným indikátorom existencie rytmu,“ uviedla profesorka Catherine Hobaiterová z britskej University of St. Andrews, jedna z hlavných autoriek štúdie.

Zaujímavosťou je, že rytmická štruktúra sa líšila podľa poddruhu. Západoafrické šimpanzy bubnovali v rovnomerných intervaloch – pripomínalo to tikot hodín. Naopak, bubnovanie východoafrických šimpanzov bolo členitejšie, s nepravidelnými, no predvídateľnými intervalmi – výskumníci ho prirovnali k swingovému rytmu známeho z jazzu.

Freepik

Oba poddruhy bubnovali približne rovnako dlho, no západoafrické šimpanzy udierali častejšie a rýchlejšie. Rytmické odlišnosti sa objavovali aj počas typického vrieskania a húkania – zvukov, ktorými šimpanzy komunikujú na veľké vzdialenosti.

Hudba ako evolučný nástroj komunikácie

Hoci šimpanzy nevytvárajú hudbu v ľudskom zmysle slova, ich rytmické správanie má s ňou spoločné niektoré základné znaky. „Výsledky silno naznačujú, že základné prvky rytmu, neskôr využívané vo všetkom spoločenskom správaní a hudbe, boli prítomné už u nášho posledného spoločného predka,“ hovorí Hobaiterová.

Výskumníci sa zatiaľ nezhodli, čo presne spôsobuje rozdiely v rytme medzi poddruhmi, no naznačujú, že dôvod bude pravdepodobne sociálny. Napríklad vyššia agresivita u východoafrických šimpanzov môže vyžadovať zložitejšie komunikačné vzorce. Inou hypotézou je snaha zakódovať detailnejšie informácie do dĺžky prestávok medzi údermi, podobne ako pri Morseovej abecede.

Výsledky štúdie posúvajú vznik hudobnosti o niekoľko miliónov rokov dozadu. „Ešte predtým, ako sa ľudia stali ľuďmi, teda pred šiestimi či siedmimi miliónmi rokov, sa u ľudoopov, z ktorých neskôr vzišli šimpanzy a ľudia, vyvinuli niektoré základné prvky rytmu,“ uzatvára Hobaiterová.