Keď sa pred 135 miliónmi rokov oddelili kontinenty Južnej Ameriky a Afriky, nešlo o tichý proces, ale sprevádzali ho obrovské výlevy magmy na pevninu, aj do oceánu. Podľa nového výskumu vyvrelo viac ako 16 miliónov kubických kilometrov magmy, ktorá sa dodnes zachovala vo forme sopečných hornín roztrúsených po oboch kontinentoch, dokonca aj na dne Atlantiku. O téme informoval portál LiveScience.

Masívne geologické procesy

Hlavná vlna výbuchov sa odohrala v období medzi 135 a 131 miliónmi rokov s najvýraznejším vrcholom okolo 134,5 milióna rokov. V niektorých oblastiach Namíbie a Angoly sú vrstvy vulkanických hornín hrubé až jeden kilometer, čo svedčí o masívnosti dávnych geologických procesov. Výskum publikovaný v časopise Earth-Science Reviews kombinuje viaceré zdroje už zo zozbieraných dát z Južnej Ameriky, Afriky aj oceánskeho dna.

„Z toho obdobia pozorujeme určité vymierania druhov a aj narušenia v klíme,“ uviedol geológ, geofyzik z Univerzity v Osle a hlavný autor štúdie, Mohamed Mansour Abdelmalak. Poznanie presného veku magmatickej aktivity pomáha vedcom lepšie prepojiť sopečné erupcie s týmito klimatickými a ekologickými udalosťami.

Výskumníci taktiež odhalili prítomnosť tepelnej anomálie, ktorá zasiahla oblasť, kde sa kedysi nachádzala južná časť superkontinentu Pangea, ktorý sa začal rozpadávať pred 200 miliónmi rokov na súčasné kontinenty. Oddelenie Afriky od Južnej Ameriky prebehlo približne pred 135 miliónmi rokov a rozpad Severnej Ameriky s Európou sa dokončil až pred 55 miliónmi rokov. V minulosti sa predpokladalo, že rozpad južnej Pangei mohol byť spustený tzv. plášťovým prúdom, teda extrémne horúcej horniny stúpajúcej z hĺbky Zeme, ktorá dokáže roztaviť a stenčiť zemskú kôru.

Objavili tepelnú anomáliu

Abdelmalak pripúšťa, že objavená tepelná anomália mohla byť výsledkom práve takéhoto plášťového prúdu, zatiaľ však ide o hypotézu. „Nemáme dostatok vzoriek, takže presne nevieme, či je toto vulkanizmus naozaj spojený s plášťovým prúdom,“ uvádza vedec. Zvlášť chýbajú vzorky zo skál ležiacich hlboko pod oceánom pri pobreží Argentíny a Uruguaja, kde sa doposiaľ realizovalo len málo hlbokomorských vrtov.

Príklad aktivity plášťového prúdu dnes môžeme pozorovať na Islande, kde sa stredoatlantický chrbát rozťahuje rýchlosťou 2 až 5 centimetrov ročne a kde vznik pevniny ovplyvňuje tzv. islandský horúci bod – oblasť, ktorú podľa štúdií napája hlboký prúd horúcej horniny stúpajúci z plášťa.

Abdelmalak tvrdí, že ďalšie vzorky z hlbokých vrstiev skál pod Afrikou a z oceánskeho dna by mohli pomôcť určiť nielen množstvo vyvrhnutej magmy, ale aj klimatický dopad tohto procesu. Vo väčšine prípadov vedú veľké sopečné erupcie k otepleniu planéty, keďže uvoľňujú značné množstvá skleníkových plynov. Zaujímavosťou je, že pred 134 miliónmi rokov nastalo obdobie ochladenia, ktoré mohlo byť spôsobené rýchlym zvetrávaním vyvrhnutej magmy – počas zvetrávania horniny chemicky reagujú so vzduchom a odoberajú oxid uhličitý z atmosféry.

Čítajte viac z kategórie: Ekológia