Vedel si, že takmer 30 % mikroplastov v životnom prostredí pochádza z opotrebovaných pneumatík? Počas jazdy sa z ich povrchu postupne uvoľňujú drobné častice plastu, ktoré sa usádzajú v pôde, riekach, jazerách, a dokonca končia v potravinovom reťazci. Štúdia z južnej Číny dokonca zistila prítomnosť chemikálií z pneumatík v moči väčšiny testovaných ľudí.

Tento problém je vážny, ale zároveň veľmi prehliadaný. Častice pneumatík sú často zaraďované medzi bežné mikroplasty, čo sťažuje vývoj špecifických riešení. Ich unikátne chemické zloženie a správanie v prírode si však vyžadujú iný prístup. Na tému upozornil portál Science Alert.

Chemická stopa pneumatík

Pneumatiky sú vyrobené zo zmesi syntetického a prírodného kaučuku, obohatenej o stovky chemických prísad. Napríklad zinok, ktorý tvorí 0,7 % hmotnosti pneumatiky, pomáha zvýšiť jej trvácnosť. No v prírode môže zinok v stopových množstvách vážne narušiť vodné ekosystémy. Ďalšou nebezpečnou látkou je 6PPD, chemikália zabraňujúca praskaniu pneumatík. Táto látka sa pri kontakte s vodou mení na 6PPD-quinón, ktorý bol spojený s masovým úhynom rýb v USA.

Ťažšie vozidlá, ako napríklad elektromobily s batériami, navyše spôsobujú rýchlejšie opotrebovanie pneumatík a tým generujú väčšie množstvo mikroplastov. Regulačné opatrenia, ako pripravovaný štandard Euro 7 v EÚ, sú krokom správnym smerom, no nestačia. Vývoj ekologických alternatív k zinku a 6PPD by mohol výrazne zmierniť škodlivé vplyvy. Ďalším riešením by mohla byť daň za váhu vozidla, ktorá by tak motivovala výrobcov aj spotrebiteľov uprednostňovať ľahšie a šetrnejšie automobily.

Pixabay

Otázka budúcnosti

Rovnako dôležitá je aj vedecká koordinácia. Globálny panel expertov, podobný tým, ktoré sa zaoberajú klimatickými zmenami alebo biodiverzitou, by mohol podporiť výskum a regulácie týkajúce sa znečistenia pneumatikami.

S viac ako 2 miliardami pneumatík vyrobenými každý rok a rastúcim počtom ťažkých áut je jasné, že problém bude stále iba viac narastať. Ak nezačneme tento typ znečistenia cielene riešiť, environmentálne dôsledky budú čoraz vážnejšie. Otázka teda neznie, či si môžeme dovoliť konať, ale či si môžeme dovoliť nekonať.