Zmutované vlky žijúce v oblasti Černobyľa dokážu odolávať rakovine, uvádzajú výsledky dlhodobej štúdie biológov z Princetonskej univerzity v USA. TASR informuje na základe článku servera Popular Mechanics.

Ukrajinské mesto Černobyľ sa 26. apríla 1986 stalo dejiskom jednej z najhorších jadrových katastrof v histórii, pri ktorej séria výbuchov pary viedla až k roztaveniu jadrového reaktora. Katastrofa zasiahla stovky tisíc ľudí a výrazne ovplyvnila aj životné prostredie.

Rozsiahla oblasť v okolí mesta s rozlohou viac než 2 800 štvorcových kilometrov známa ako Černobyľská uzavretá zóna (ČUZ) sa však takmer 40 rokov po katastrofe pomaly mení na jedno z najrozsiahlejších „laboratórií“ na svete. Vedci tu skúmajú účinky dlhodobého pôsobenia ionizujúceho žiarenia na živočíchy, ktoré v oblasti zostali po tom, ako ju opustili ľudia.

Štúdia z roku 2016 skúmala populáciu rosničky východnej (Hyla orientalis) v ČUZ, iná štúdia z roku 2023 skúmala genetické zmeny u psov žijúcich na území ČUZ a v meste Černobyľ.

Biologička Cara Loveová a biológ Shane Campbell-Stanton, obaja z Princetonskej univerzity, desať rokov skúmali populáciu vlka dravého na území ČUZ. Výsledky štúdie prezentovali počas výročného stretnutia Spoločnosti pre integratívnu a porovnávaciu biológiu (SICB) v januári.

„Vlky dravé (Canis lupus) prinášajú skutočne zaujímavú príležitosť pochopiť účinky chronického vystavenia nízkym dávkam ionizujúceho žiarenia počas viacerých generácií,“ povedal Campbell-Stanton.

Analýza vlkov na území ČUZ je mimoriadne zaujímavá najmä preto, lebo vlky sú vrcholoví predátori. Vo väčšine ekosystémov ide o privilegované postavenie, no v ekosystéme zaplavenom radiáciou znamená, že vlky sú nútené požierať rádioaktívnu korisť, ktorá predtým požierala rádioaktívne rastlinstvo čerpajúce živiny z rádioaktívnej pôdy.

Hromadenie radiácie v potrave vlkov môže vyvolávať dojem zvýšeného ohrozenia vlkov žijúcich na území ČUZ, Loveová to však popiera. Podľa nej populácie vlka žijúce na území ČUZ sú až sedemnásobne početnejšie ako na území chránených krajinných oblastí v susednom Bielorusku.

„Ako evolučnému biológovi mi v mysli ako prvé skrslo, či bola radiácia dostatočným stresorom na to, aby dokázala pôsobiť ako selektívny tlak,“ uvádza jej kolega Campbell-Stanton.

Princetonskí vedci sa snažili pochopiť reakciu vlkov na karcinogénne žiarenie, preto ich v roku 2014 vybavili obojkami s GPS a dozimetrami. Údaje časom odhalili, že vlky boli neustále vystavené šesťnásobne vyššej úrovni radiácie ako je povolený limit u ľudí.

Loveová a Campbell-Stanton sa domnievajú, že u vlkov prebieha rýchly proces prirodzeného výberu vyvolaný ich životným prostredím. Niektoré jedince boli nositeľmi génov zmierňujúcich účinky rakoviny, čo im umožnilo dlhší a zdravší život a ich odovzdanie budúcim generáciám.

Najrýchlejší vývoj podľa Campbell-Stantona nastáva v okolí génov, o ktorých je známe, že u cicavcov zohrávajú úlohu pri odpovedi imunitného systému na rakovinu a tumory. Jedným dychom však dodáva, že aj napriek jasnému genetickému pôvodu karcinogénnej rezistencie nemožno opomínať ani vplyv absencie ďalších biologických stresorov, najmä ľudí. Princetonskí biológovia teraz spolu s odborníkmi na rakovinu skúmajú potenciál využitia výsledkov štúdie u ľudí.