Ľudia sa už od nepamäti snažia prísť na to, odkiaľ sme sa tu zobrali a ako presne vznikol život na planéte. Zatiaľ čo jedna skupina verí, že život a všetko okolo nás stvorila vyššia moc v podobe Stvoriteľa, iní sa spoliehajú na evolučnú abiogenézu. V minulom storočí sa však objavila aj veľmi zaujímavá hypotéza, ktorá naznačuje, že život na našu planétu mohli priniesť rôzne mikroorganizmy z vesmíru.

Ako prišiel život na Zem?

Hypotéza naznačujúca, že sa život na Zem, prípadne na inú planétu, mohol dostať kozmickým priestorom, kde sa šíril prostredníctvom hviezdnych vetrov, komét, asteroidov či prachom.

Ide o tzv. hypotézu panspermie, ktorú podporuje aj množstvo uznávaných vedcov a popularizátorov vedy. Panspermia sa nezaoberá samotným vznikom života, ale tým, ako by sa život mohol šíriť naprieč celým vesmírom.

Inými slovami panspermia hovorí o tom, že život bol na Zem, prípadne inú planétu, doslova donesený z vesmíru rôznymi mikroorganizmami, ktoré nepriaznivé podmienky kozmu prežívajú vo forme spór a pri dopade na planétu s vhodnými podmienkami sa začnú množiť a rozvíjať. Takže život samotný v podstate nevznikne na planéte, ale skôr tam odniekiaľ priletí.

Pojem panspermia má svoje korene zapustené ešte v dobe približne 500 rokov pred našim letopočtom, kedy myšlienku, respektíve fragmenty z nej jemne načrtol grécky filozof Anaxagoras.

Veľké zásluhy na tejto teórii si pripísal aj kontroverzný anglický astronóm Sir Fred Hoyle, ktorý odmietal prijať teóriu Veľkého tresku, ale najmä presadzoval a propagoval panspermiu ako pôvod života na Zemi. Hoyle spolu s matematikom a astronómom Nalinom Wickramasignhem sa taktiež domnievali, že prach v medzihviezdnom priestore bol do istej miery organický (obsahuje uhlík), čo boli pravdivé domnienky.

Okrem toho tvrdili, že rôzne formy života vstupujú do zemskej atmosféry a môžu spôsobovať rôzne epidémie, choroby a pod. V roku 2015 sa objavili zvyšky biotického materiálu, ktoré pochádzajú z čias pred 4,1 miliardou rokov, čo naznačuje, že život bol na planéte o 300 miliónov rokov skôr ako sme predpokladali.

„Ak život na Zemi vznikol tak rýchlo, potom by mohol byť vo vesmíre celkom bežný“

Podľa vedca, ktorý sa na výskume podieľal, objavený uhlík pochádza z kolónie drobných organizmov neznámeho typu. „Ak život na Zemi vznikol tak rýchlo, potom by mohol byť vo vesmíre celkom bežný“. 

V roku 2018 astronómovia z Harvardu naopak zverejnili analytický model, ktorý ukázal, že hmota, a teda aj vyššie zmienené spóry, je možné prenášať vo vesmíre naprieč celou galaxiou. Utvrdzovala ich v tom najmä detekcia prvého medzihviezdneho objektu, ktorý zavítal do našej slnečnej sústavy (Oumuamua).

Nie je len jedna možnosť

Vzhľadom na široké možnosti zavlečenia a prenášania života medzi jednotlivými planétami, planetárnymi sústavami, ale i celými galaxiami vzniklo viacero predpokladov o mechanizmoch prenosu života.

Medzi najznámejšie a najpopulárnejšie hypotézy panspermie jednoznačne patrí pseudopanspermia, rádiopanspermia,  riadená panspermia či v súčasnosti najakceptovanejšia moderná panspermia.

Pseudopanspermia

Vychádza, respektíve skôr navrhuje, aby organické molekuly potrebné pre život pochádzali z vesmíru a boli primiešané do „polievky“ slnečnej hmloviny, z ktorej postupne kondenzovali planéty. Jednoducho povedané, prebiotické stavebné bloky života vzniknuté vo vesmíre sa postupom času rozšírili na jednotlivé planéty a podporili na nich vznik života.

Teóriu svojim spôsobom podporujú rôzne výskumy, či už je to identifikácia stavebného kameňa života, aminokyseliny glycín, v kométe, objavenie páru prebiotických molekúl v medzihviezdnom priestore, či výskyt glycínu, metylamínu a etylamínu v notoricky známej kométe 67P/Churyumov-Gerasimenko.

Rádiopanspermia

Hovorí o šírení života v podobe mikroskopických organizmov naprieč vesmírom, ktoré je riadené žiarením hviezd. Ochranu by im pred nebezpečným UV žiarením poskytoval jemný uhlíkový povlak. Na zabezpečenie takého presunu by však boli potrebné niekoľko metrov veľké kusy vesmírnych hornín. Táto hypotéza je v súčasnosti vo veľkej nemilosti odborníkov.

Riadená panspermia

Riadená panspermia sa priamo dotýka zámerného transportu mikroorganizmov vo vesmíre, ktoré niekto odoslal na Zem a podmienil tak vznik života. Takýmto riadeným rozosievaním života by mali byť zasiahnuté viaceré planetárne systémy.

Staršie publikácie tiež navrhujú, že riadená panspermia môže byť „ľahko“ preukázana, ak by sme našli istú signatúru, zámerne implantovanú do genómu alebo genetického kódu prvých mikroorganizmov na planéte.

Moderná panspermia

Moderná, prípadne kometárna panspermia hovorí jednoducho o tom, že život môže byť „doručovaný“ na planéty prostredníctvom komét, ktoré poskytujú mikroorganizmom útočisko pred nepriaznivými vesmírnymi vplyvmi. Navyše nie je potrebná žiadna zrážka s danou planétou, pretože kométy môžu vypúšťať organizmy vysoko do stratosféry odkiaľ postupne a bezpečne padajú smerom k povrchu.

Kredit v akademickej obci

Samozrejme, aby táto hypotéza mohla byť vo vedeckej obci braná vážne, sú potrebné aspoň nejaké dôkazy. Najlepšie také, ktoré dokážu potvrdiť, že mikroorganizmy zvládnu prežiť poriadne dlhú cestu vesmírom, ktorá je plná nástrah.

Tu prichádza na rad napríklad, misia Hayabusa2, ktorá len minulý rok priviezla na Zem kapsulu obsahujúcu vzorky asteroidu Ryugu bohaté na uhlík. Podľa astrobiológa Hornera, ktorý sa na misii nepodieľa, meteority bohaté na uhlík, pochádzajúce z asteroidov podobných Ryugu, ukazujú, že chémia na takýchto staručkých primordiálnych kusoch vesmírnych hornín môže vytvárať niektoré aminokyseliny alebo dokonca RNA, upozorňuje portál ScienceMag.

Zaujímavou je aj misia Tanpopo, čo je japonský astrobiologický experiment, ktorý skúma možnosti medziplanetárneho transportu života a organických zlúčenín.

Počas troch rokov trvania misie vykonávanej na ISS sa zbieral kozmický prach a iné miniatúrne častice. V štúdii publikovanej v žurnále Frontiers in Microbiology doktor Akihiko Yamagishi ukázal, že baktérie dokážu vo vesmíre prežiť mnoho rokov.

K výsledkom autor dospel na základe umiestenia vzoriek baktérií Deinococcus do expozičných panelov na ISS. Vzorky boli vystavené vesmírnemu prostrediu mimo ISS po dobu 1 až 3 rokov, pričom sa zistilo, že všetky agregáty submilimetrových buniek do veľkosti 0,5 mm dokážu vo vesmírnom prostredí čiastočne prežiť.

Zaujímavým ale je zistenie, že baktérie na povrchu agregátu odumreli a vytvorili pre zvyšné baktérie akúsi ochrannú vrstvu, ktorá zabezpečila zvyšku kolónie bezpečné prostredie. Ukázalo sa tiež, že agregáty o niečo hrubšie ako 0,5 mm dokážu na ISS prežiť 15 až 45 rokov a vzorky s priemerom 1 mm by dokázali v drsnom vesmírnom prostredí prežiť 8 rokov, upozorňuje portál EurekAlert.

Nie je všetko také ružové

Hypotéza panspermie má mnoho odporcov. Medzi najväčšie problémy patrí už niekoľkokrát omieľané „prežitie“ mikroorganizmov v tak drsnom prostredí akým je vesmír.

Napríklad významnú kritiku hypotézy rádiopanspermie predložili Iosif Shklovsky a Carl Sagan ,ktorí poukázali na dôkazy o smrtiacom pôsobení vesmírneho žiarenia. Tí tvrdili, že drsné prostredie vesmíru môže vážne poškodiť DNA, prípadne RNA v mikroorganizmoch / spóroch.

Sagan vo svojom staršom príspevku pre NYTimes, poznamenal, že jedným z kritérií úspešnej vedeckej teórie je to, aby existoval spôsob ako teóriu vyvrátiť. V tomto prípade to však nie je možné, pretože mnohí zástancovia hypotézy panspermie, najmä tej riadenej, pripisujú kritické udalosti nadprirodzeným bytostiam, čím sa až nápadne podobajú na isté náboženstvá.

Takže v podstate ide iba o tvrdenie, že „mimozemšťania vytvorili život ako chceli,“ čo sa nedá overiť / vyvrátiť.

Zasejeme život na Marse?

Panspermiu však nemožno len tak jednoducho zatratiť, minimálne v jednej podobe, ktorá sa v súčasnosti označuje ako inverzná panspermia.

Pod inverznou panspermiou rozumieme zavlečenie života zo Zeme na iné planéty. Ideálnym kandidátom na potvrdenie alebo vyvrátenie tejto možnosti je Mars, ktorý ma za sebou už veľké množstvo misií vyslaných zo Zeme. Hoci vedci sa pred každou misiou snažia satelity, rovery a všetky ich súčasti zbaviť všetkých mikroorganizmov, nikdy to nie je 100 %.

Veď už len taká vyššie spomínaná baktéria Deinococcus by mohla prežiť cestu zo Zeme na Mars, ktorá trvá len niekoľko mesiacov až rokov. Iné dôkazy prinášajú vzorky z misie EXPOSE (ISS) z rokov 2008 až 2016, ktoré ukázali, že bakteriálne endospóry (Stichococcus sp. A Acarospora sp.) sú schopné medziplanetárne cestovanie prežiť na povrchu komét, kde sú chránené pred kozmickým žiarením.

V jednom prípade dokonca baktérie dokázali prežiť po umiestnený do podmienok podobných Marsu, čo znamená, že by na červenej planéte boli pravdepodobne stále životaschopné. Len pre zaujimavosť, štvrtina zo všetkých vzoriek svoju cestu prežila a bola ďalej skúmaná a pestovaná na Zemi.

Z uvedeného vyplýva, že hoci niekomu sa hypotéza panspermie môže zdať mierne pritiahnutá za vlasy, od reality nemusí mať vôbec ďaleko. Prinajmenšom je možné, že sa nám našim vlastným nedopatrením podarí priniesť mikroorganizmy zo Zeme na inú planétu.

Tie by sa v prípade zlepšenia podmienok (či už prirodzených, alebo umelých) na danej planéte slnečnej sústavy mohli neskôr prebrať k životu, reprodukovať a podmieniť vznik života na planéte.