Práve sa písal rok 1963. Vesmírne preteky boli v plnom prúde a dizajn áut drasticky ovplyvnila aj éra prúdových motorov. Vzhľad stíhačiek sa začal odzrkadľovať na azda všetkých autách nielen v Spojených štátoch amerických a vznikli majstrovské diela, ktoré ohromia svojim šarmom dodnes. Medzi nimi však vyniká niekoľko kusov, ktoré si vzali éru prúdových pohonov obzvlášť k srdcu a rozhodli sa využiť turbínový motor.

Snáď najikonickejším z nich je prototyp automobilky Chrysler, známy ako Turbine Car, teda jednoducho turbínové auto. Stroj so špecifickým a jedinečným dizajnom v mnohých ohľadoch prekvapil aj po technickej stránke, v porovnaní s klasickými spaľovacími motormi mali tie turbínové množstvo výhod. Turbínové autá dnes ale na cestách nevídame – v čom zlyhali?

The Henry Ford

Hektický začiatok vývoja a niekoľko úspešných prototypov

So študovaním turbínových motorov začal Chrysler už koncom tridsiatych rokov minulého storočia, pochopiteľne však pre použitie v letectve. Kľúčovým inžinierom bol George John Huebner Junior, ktorý sa stal po vojne členom tajnej inžinierskej skupiny snažiacej sa o využitie turbínového pohonu v osobnom aute.

Po rokoch vývoja to konečne prišlo a Chrysler predstavil svoj prvý prototyp. Turbínový motor vložili do auta Plymouth Belvedere a v roku 1954 ho predstavili verejnosti za účasti stoviek reportérov. Netrvalo dlho a tento pohon vložili aj do ďalšieho modelu, novšieho Belvedere v roku 1956. Riadil ho samotný Huebner a 4 860 km dlhý výlet z New Yorku do Los Angeles trval štyri dni.

Jeho veľkoleposť zatienil konvoj štrnástich mechanikov s náhradnými komponentmi a zásobami paliva. Belvedere však počas tejto cesty vyžadovalo len dve menšie opravy, z ktorých sa ani jedna netýkala motora. Pre Chrysler teda išlo o úspech a rozhodol sa svoj program zintenzívniť.

Turbínový motor A-831. Zdroj: The Henry Ford

Státisíce najazdených kilometrov a odhalenie nedostatkov

Po ďalších rokoch dodatočného vývoja a množstva prototypov to konečne prišlo, svetlo uzrela prakticky finálna verzia turbínového auta v podobe coupé v špecifickej farbe, ktorú nazvali “turbínový bronz”. Chrysler Turbine Car vošiel do výroby v roku 1963 a celkovo bolo vyrobených 5 prototypov a 50 kusov pre verejné testovanie.

V rámci tohto programu dával Chrysler vozidlá na tri mesiace záujemcom zadarmo, pričom platili len za palivo. Celkovo najazdili na turbínových autách cez 1,6 milióna kilometrov a tieto stroje ukázali množstvo výhod, ako aj nedostatkov.

Najproblematickejšie sa pre mnohých užívateľov stala zložitá štartovacia procedúra pozostávajúca z ôsmich krokov, ktorá v niektorých prípadoch vyústila do poškodenia motora. Motory mali problém naštartovať vo väčších nadmorských výškach a ohromujúce nebolo ani zrýchlenie. Z 0 na 100 km/h to turbínovému Chrysleru trvalo 12,5 sekundy – to nie je na bežné používanie vôbec málo, Ford Mustang s motorom V8 4,7 l a výkonom 156 kW z roku 1964 to zvládol za 7,9 sekundy, informuje Automobile Catalog. Išlo pritom o veľmi podobnú triedu áut.

National Museum of American History

Napriek tomu všetkému sa ale ukázalo, že tieto motory sú v porovnaní s piestovými oveľa odolnejšie a podľa účastníkov testovacieho programu bol ich najväčšou výhodou plynulý chod bez vibrácií a nižšia potreba údržby.

Nepotešila však pomerne vysoká spotreba, na druhej strane ale dokázali tieto motory fungovať na celú škálu rôznych palív ako nafta, výhrevný olej, bezolovnatý benzín či vtedajšie palivo pre prúdové motory, JP-4 (to samozrejme na bežnej čerpacej stanici nezoženiete).

Vtedajší mexický prezident Adolfo López Mateos dokonca použil ako palivo tequilu po tom, čo mu inžinieri Chrysleru potvrdili, že to motory A-831 zvládnu.

Výkon a fenomenálna motorizácia, ktorá mala nespochybniteľný potenciál

Chrysler Turbine Car a jeho turbínový motor A-831 dosahoval výkon 97 kW pri 36 000 otáčkach za minútu. Pre porovnanie, motory F1 dosahujú 12 000 ot./min, kým maximum turbínového motora A-831 je až 60 000 ot./min. Na voľnobehu sa otáčky pohybovali medzi 18 000 a 22 000 ot./min a jeho krútiaci moment dosiahol 576 Nm – spomínaný Ford Mustang vyvinul 407 Nm.

Chrysler Corporation

A-831 je známy ako plynová turbína, teda typ motora s vnútorným spaľovaním. Keramické regenerátory presúvali teplo z výfuku turbíny do nasávaného vzduchu, čím riadili vnútornú teplotu celého agregátu a vopred ohrievali vzduch pre zvýšenie efektivity. Prívod paliva zabezpečoval jediný vstrekovač, píše Hemmings.

A-831 mal len jednu zapaľovaciu sviečku, celkovo o 80% menej komponentov, než bežný piestový spaľovací motor v tej dobe a nepotreboval chladiacu kvapalinu, chladiaci systém a pochopiteľne, kvôli svojej konštrukcii, ani ojnice či kľukovú hriadeľ. Motor vážil 186 kg a bez problémov štartovali aj pri teplote -29 °C.

Chrysler

Ohromná cena a konečné ukončenie projektu

Kým za nový Ford Mustang v základnej verzii ste v roku 1964 podľa CJPonyParts zaplatili asi 2 400 amerických dolárov (~20 000 $/16 500 € so započítaním inflácie), výroba jediného kusu turbínového auta stála Chrysler až 55 000 $ (dnes 483 000 $/398 000 €).

Cenu pre turbínový motor A-831 spoločnosť nikdy nezverejnila, len karoséria však v tej dobe stála až 20 000 $, teda asi 8-násobok ceny celého Mustanga. Pre Chrysler ich ručne vyrábalo talianske dizajnérske štúdio Ghia a až následne ich dopravili do Detroitu, kde došlo k montáži elektroniky a motorov. Celý stroj vážil, napriek ľahkému motoru a čiastočne kvôli ťažkej karosérii, takmer 1800 kg.

Chrysler sa nakoniec rozhodol zošrotovať takmer všetky tieto turbínové skvosty a prežilo ich len deväť. Dva z nich sú v rukách ich výrobcu, päť je v múzeách a dva v rukách súkromných vlastníkov. Jedným z nich je aj známy Jay Leno, ktorý sa so svojim turbínovým Chryslerom ukázal v poslednej časti seriálu James May a ľudové autá.

Tento šarmantný stroj ohromoval svoje okolie zvukom, ktorý produkujú bojové stíhačky s prúdovými motormi. Program skončil najmä kvôli sprísňujúcim sa emisným normám a ako podmienka pre obdržanie vládnej pôžičky v roku 1979. Detroit totiž progresívne upadal, automobilový priemysel Spojených štátov amerických zažíval svoju najhoršiu éru v histórii a vytrácali sa státisíce pracovných miest.

V prípade dodatočného vývoja mali aj turbínové motory potenciál zlepšiť svoju spotrebu, splniť emisné normy a udržať sa na scéne. Udalosti mu však nepriali a dnes je turbínový Chrysler len príkrou spomienkou na automobilizmus minulého storočia, kedy sa pri dizajne hľadelo väčšmi na krásu, než na bezpečnosť a účelovosť.

The Henry Ford

Vlastné turbínové autá vyrobil aj Fiat či Renault, ktorý zlomil svetový rekord

Rýchlostný rekord turbínových áut zlomil v roku 1956 Renault Étoile Filante. Ako informuje Renault, tento prototyp vtedy zlomil hneď štyri rekordy, dosiahol priemernú rýchlosť 307,4 km/h a jeden kilometer urazil len za 11,73 sekúnd.

Renault Étoile Filante sa ale na rozdiel od turbínového Chrysleru nikdy nemal stať sériovo vyrábaným autom. Išlo o jediný pokus Renaultu o skonštruovanie turbínového auta a vzhľadom určite neohromí, aspoň nie v dobrom zmysle.

Fiat Turbina. Zdroj: Pietro Pecco / Youtube

Vlastný pokus má na konte aj Fiat, ktorého výtvor vyzerá oveľa sympatickejšie a podobne ako Chrysler, aj on dostal priamočiary názov – Fiat Turbina. Ten vznikol už v roku 1954 a s výkonom 220 kW dosiahol maximálnu rýchlosť približne 250 km/h. Turbínový motor a jeho potenciál sa však nikdy plného využitia v automobilovom priemysle nedočkal a nám ostalo len zopár vzácnych veteránov.

Pošli nám TIP na článok



Teraz čítajú

Články, ktoré hýbu svetom