Predplatné PREMIUM na mesiac ZDARMA.

Jadrové ponorky sú stroje, ktoré ľudstvu umožnilo konštruovať až vstúpenie do atómového veku. Napriek tomu, že sa jedná o špičku techniky, môžu na pohľad pôsobiť predpotopne. To, ako ponorka vyzerá, je však diktované predovšetkým podmienkami, akým bude vystavená a tie sú často rovnaké – slaná voda, extrémne vysoký tlak a radiácia.

Tieto stroje dokážu byť prekvapivo obrovské, pričom najväčšiu z nich – ponorku triedy Tajfún, označovanú ako Projekt 941 Akula, Rusko nedávno poslalo do dôchodku. Jedným z dôvodov môžu byť narastajúce náklady na údržbu, keďže tieto ponorky boli stavané len do roku 1989. A keď sa jedná o ponorky, údržbu rozhodne nie je radno zanedbávať.

48 000 ton a 160 ľudí na palube

Ponorky triedy Tajfún boli považované za najväčšie na svete kvôli výtlaku. Keď sa totiž úplne ponorili, vytlačili až 48 000 ton vody a na dĺžku merali 175 metrov. Ponorené zvládali dosiahnuť rýchlosť 27 uzlov, teda približne 50 km/h a pod vodou vydržali až vyše 120 dní s kompletnou posádkou pozostávajúcou zo 160 členov, čo im umožňovalo vykonávať nesmierne dlhé námorné misie.

Ich pohon zabezpečovali hneď dva jadrové reaktory OK-650, ktorých Sovietsky zväz vyrobil hneď niekoľko verzií. Každý z týchto reaktorov poskytoval výkon až 190 MW termálnej energie, ktorá následne ohrievala vodu a vytvárala paru pre poháňanie parných turbín. Tie potom poháňali celý stroj, pričom každá z nich dosahovala výkon 50 000 konských síl na hriadeli.

Robert Lawson/US Army

Potrebovali financie USA a Kanady

Na rozoberanie starých ponoriek tejto triedy poskytli 80 % financií Spojené štáty a Kanada, čo však znamenalo, že stavba nových ponoriek bude o niečo ekonomickejšia a Tajfúny nahradili ponorky triedy Borej, ktoré sú síce o niečo menšie, no potrebujú oveľa menšiu posádku a sú lacnejšie na výrobu, pričom mali byť vyrobené v oveľa väčšom počte (aspoň podľa plánov). Portál NavalNews  pripomína, že v prípade triedy Tajfún išlo o najväčšie ponorky na svete.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že sa jedná o pomerne jednoduché stroje. Zvonku skutočne pôsobia jednoducho, avšak zvnútra sa jedná o nesmierne komplexné zariadenia, ktoré môžu pripomínať vesmírne lode. Ich posádky sú totiž izolované vo vnútri stroja, ktorý je nutné neustále udržiavať, dávať na všetko pozor a je izolovaný od vonkajšieho sveta, často v extrémnych podmienkach vysokého tlaku, čo je presne opačný problém, s ktorým sa stretávajú vesmírne lode.

Prevádzkovanie štiepneho reaktora je samo o sebe pomerne náročné a prevádzka pod morskou hladinou celý tento proces ešte väčšmi komplikuje. Jadrový reaktor je nutné intenzívne chladiť, čo je problémom pre „stealth“ schopnosti ponoriek – zanechávajú silnú termálnu stopu, ktorú je možné detegovať. Až 70 % tepla je totiž odovzdaného okoliu, teda vode.

Aj keď majú štiepne reaktory túto nevýhodu, okrem mnohých ďalších, ponorkám umožňujú niesť so sebou palivo až na neuveriteľných 30 rokov prevádzky. Samozrejme, problémom je zásobovanie posádky, ktorá potrebuje jesť a piť vodu. Kým pitnú vodu je možné pomocou elektrickej energie extrahovať z morskej vody, s jedlom je to komplikovanejšie a ponorka so sebou rozhodne nedokáže niesť zásoby na 30 rokov.

Aj bez jadrových striel

Veľkú časť jej úložného preistoru totiž zaberajú strely. Jadrová ponorka nemusí byť nutne vybavená jadrovými strelami, aj keď sa väčšinou jedná o ich hlavné zbrane, aj keď neboli nikdy naostro použité. Kým ponorky triedy Tajfún dokázali niesť naraz 20 balistických striel RSM-52, ich nástupca triedy Borej unesie 16 modernejších striel RSM-56 Bulava, píše portál Naval Technology.

Tento článok je dostupný členom Fontech PREMIUM

Pošli nám TIP na článok



Teraz čítajú